freejazz
komentáře u knih
Pošetilost doktora vinnetouologie
Martin Fahrner
četl jsem knihu kolem výročního setkání se spolužáky, hezky mi rozběhla vzpomínky. myslím,že není až tak důležité, jestli se příběhy a obsah knihy shodují s konkrétním místem a konkrétním časem. znakem dobré literatury je, že je uvěřitelná. a tyto stránky jsou plné života.
Konec civilizace aneb Překrásný nový svět
Aldous Huxley
nech sa okolo seba pozerám, ako a koľko chcem, mám pocit, že ľudstvo to dokázalo aj bez predestinačného brainwashingu a zvláda to aj bez pravidelných dávok somy...
šialená distopia. o to šialenejšia, keď si uvedomíme, kedy bola napísaná. čítal som ju kedysi v prvom vydaní v slovenčine, ale v teľacom veku človek ešte nemá dosť skúseností a vedomostí, aby si celú tú hrôzu vychutnal...
najviac ma šokovalo, ako jednoducho dokázal Huxley odôvodniť, prečo rebelov nebude stádo počúvať.
prihováram sa za návrat povinného čítania. sedemnásťročnému ekoteroristovi a bojovníkovi za práva zvierat by táto kniha nemala uškodiť, ba práve naopak, mohla by mu aspoň trochu pootvoriť oči.
a tak trochu pre pamätníkov - aj vy ste mali pocit, že slávny poľský film Sexmisia bol voľne inšpirovaný týmto dielom?:)
Inventúra
Andrej Hryc
akoby som čítal glosy staršieho brata, ktorý sa s nadhľadom vedel vyjadriť v každej dobe k aktuálnym témam (lepšie povedané prieserom verchušky, mocipánov a bande ich nohsledov). poznám miesta, kde žil, poznám veľa z ľudí, s ktorými sa stretal (najmä po plyšovej revolúcii) a často mi potvrdil môj názor na nich.
možno by sme si sadli, tiež viem byť arogantný hajzeľ, ale v podstate som dobrák:)
škoda, že sa s Andym už stretnúť nemôžem, tak aspoň posielam poďakovanie za knihu, ktorá vo mne naštartovala predlhý film spomienok. verím, že tam, hore!:)
vďaka, Andy!
Mort
Terry Pratchett
trochu blbé začínat den dočtením dalšího dílu Pratchettových fantazií... je to jako skočit z duhového mostu fantazie do dvourozměrné všednosti.
myslím, že ještě dneska otevřu další vyprávění...
Temná dcéra
Elena Ferrante
poučený tetralógiou som si dokladal sklíčka do mozaiky.
najlepšie na celom príbehu je, že do poslednej strany netušíte, ako by mohol skončiť.
„Som mŕtva, ale som v poriadku.“
Inaque je iná vydavateľská liga!
Odmietam
Per Petterson
tak to je pecka!
keď som držal v rukách prvú knihu od Pettersona, nejako som sa nevedel do nej začítať. možno stačilo, že som strávil pár dní v Osle, možno stačilo, že som prečítal Knausgardov opus magnum...
a odrazu som mal perfektný zážitok, plnú knihu, ako by povedali mladí 3D. tak hlboko sa Petterson ponoril do života dvoch chlapcov - chlapov, takými presnými slovami popísal ich osudy, že sa dostal až na dreň.
asi sa vrátim k tej predchádzajúcej knihe a možno ju pochopím.
toto je ďalší zo skvelých severských príbehov.
a samozrejme, aj moja obľúbená špecialitka - z výpredaja za pár korún... výborná investícia.
Mandaríni
Simone de Beauvoir
tesne pod vrcholom som to vzdal. do konca knihy mi zostalo cca 50 strán, ale už na to nemám silu. toľko ospevovaná autorka, filozofka, údajne osobnosť, ktorá ovplyvnila myslenie 20. storočia... ale toto je mizéria.
tak neuveriteľne ufňukané existenciálne prplanie sa vo vlastnom živote, toľko sebaľútosti, toľko očividnej neschopnosti reálne vnímať svet, až sa to nedalo zniesť.
navyše archaický preklad plný dôkazov neznalosti vtedajších reálií Francúzska a USA... za všetko stačí nevedomosť o basebale, ktorý sa tu ponúka ako basketbal... aha, chýba tu slovenský preklad, ktorý ešte pred českým spáchala Hana Ponická a vydal to Slovenský spisovateľ v roku 1966. a že by sme v roku 1966 nepoznali ekvivalent slova building? (v preklade je niečo ako „prechádzala som popri buildingoch...“, co tím chtěl básník říci?)
utrpenie.
žiaľ, nemyslím si, že nový preklad by tento opus vylepšil.
i keď sa to tvári ako fikcia, po malom pátraní viete hlavné postavy premenovať a dostanete tak kroniku povojnového Francúzska. ale faktografia by bola hádam zaujímavejšia.
nuda.
málokedy som taký ustatý po pokuse čítať knihu. aj preto som ju už odložil a iste sa k nej nevrátim, rovnako ako k autorke. nech si čnie, koľko chce. tragický a depresívny existencializmus nie je nič, čo by mi rozširovalo obzory.
Príbehy z New Yorku – Rozvláčna dáma
Brennan Maeve
mozaika veľkého jablka od štyridsiatych do šesťdesiatych rokov. niekedy mierne nudné, inokedy mierne ironické alebo akčné. pekná kolekcia postrehov.
Vodárna
E. L. Doctorow
na tomto príbehu je najlepšie, že je napísaný v štýle temných románov 19. storočia. tých trojbodkových viet je tam nepočítane.
ale celkom fajn, i keď trochu priehľadné a ľahko domysliteľné.
nakoniec, je to Doctorowova parketa, využíva všetko, čo má naštudované a podáva to veľmi kultivovane.
prečo som túto knihu vlastne vzal do ruky? lebo Inaque vydali Príbehy z New Yorku od Maeve Brennan. a chcel som vedieť, ako sa New York po sto rokoch zmenil. dosť a hodne, len ľudia zostali takmer rovnakí.
Zraňujúca láska
Elena Ferrante
k identite autora/autorky – asi by žiadny chlap nedokázal tak rozpitvávať úplne prehliadnuteľné detaily života ženy a vzťahu ženy – dcéry k žene – matke.
ak je to skica k nasledujúcej ságe (niektoré momenty a obrazy tomu nasvedčujú), potom je to skica geniálna, ktorá má svoju hodnotu. bravúrne napísané (navyše dobre preložené). možno len to vyústenie nebolo dostatočne vygradované a tak celý príbeh odchádza do stratena.
čitateľné je to prudko, hoci mne to chvíľami pripadalo ako variácie na známu tému (ságu už som zvládol:)
Zostať nažive a iné texty
Michel Houellebecq
niekedy pred rokom som si túto knihu kúpil za pár drobných. začal som ju čítať a potom som ju prekladal z miesta na miesto a nakoniec s inými knihami dal do police... trištvrte roka som ju hľadal, aby som ju mohol dočítať:) a minule som len tak siahol do knižnice – a, aha ho!, bisťu, hľadaný Houellebecq sa našiel.
nie je to práve najvhodnejšie čítanie do vlaku, ale na druhej strane, opakovaným čítaním niektorých statí si človek môže aspoň čo-to zapamätať.
v prvom rade nie som presvedčený, že len depka, dezilúzia, chudoba, zima a svrab dokážu z obyčajného priemerného ľudka vyrobiť génia. nepopieram, mohlo sa to stať. kedysi dávno. dnes nie je problém najesť sa, obliecť sa a aj pod tým mostom je väčší komfort...
Houellebecq nijako neprekročil svoj tieň, stále je sarkastický, skeptický a ladený depresívne.
z celej knihy najlepšie?
Mŕtvi básnici nepíšu. Preto sa snaž zostať nažive (alebo tak nejak, knihu som už zasa kamsi založil:).
Templáři. Fakta a mýty
Michael Haag
našel jsem tuto knížku u známých v knihovně. předpokládal jsem – přesto, že jde o velké čtenáře – že knihu po několika stranách odložím a nedozvím se nic podstatného, protože autor nevybočí z módních chodníčků konspirací a konstrukcí nesmyslných a nesouvisejících detailů.
ale klobouk dolů. skvělá faktografie, možná občas trochu stručná, ale po blábolech kolem šifry psího lejna dana browna a vzedmutí módní vlny konspirační víry a hulákání konspiračních věřících neuvěřitelně přesná a precizní práce s množstvím odkazů na zdroje a prameny, bohatými vsuvkami, vysvětlujícími děje a vztahy.
jako odrazový můstek pro důkladnější studium období křižáckých výprav a poměrů v tehdejším světě velmi chvályhodný počin.
Nagasaki
Eric Faye
jednohubka do stratena. čítalo sa to dobre, ale na konci príbehu mi niečo chýbalo.
prečo sa francúzsky autor rozhodol napísať novielku z Japonska? možno za to môže náš stereotyp, že Japonci sú nekomunikatívni a uzavretí do seba, veľmi rezervovaní... neviem, nepoznám.
tento príbeh by sa nemohol odohrať kdekoľvek. v Škandinávii napríklad áno, ale inak si to neviem predstaviť, pretože všade žijú ľudia spolu a základná disciplína je pozeranie do cudzieho, najlepšie susedovho hrnca.
„...šťastní sú tí, čo stratili pamäť, lebo minulosť je utrpenie...“
Zlodeji medu
Lukáš Luk
tretí opus prišiel, ale pokračovanie predošlých dvoch ani náhodou. zato exkurz do minulosti tohto národa plný štipľavého humoru, irónie a nepravdepodobných, ale uveriteľných epizód sa vydaril nadmieru dobre.
kurnik, ale kto to vlastne je ten Lukáš Luk?
Záhada Považského bula
Lukáš Luk
nedalo mi a bol som rád, že som sa dostal k nezáväznému pokračovaniu Sokolca. lebo, ako by to bolo, keď jedna z nehlavných postáv končí banálne, hoci ešte ani zďaleka nebolo všetko dopovedané. ozajstný ohňostroj fantázie a veľmi ľudského humoru...
po dočítaní som si myslel, že ešte stále nebolo všetko dopovedané a preto som trpezlivo čakal na tretí opus autora. a ani omylom som sa nedozvedel, kto by to mohol byť...
Príbehy Považského Sokolca
Lukáš Luk
tento avatar ma máta. perfektne napísaná kniha, takže to nebude nejaký začiatočník. veľmi cenné je, že kniha je plná humoru, toho írečitého, slovenského, ťažko napodobiteľného. a tak keď sa dosmejete, pomaly vám dopne, že ste čítali celkom závažnú výpoveď o jednom národe.
Ženy aj muži, zvieratá
Richard Pupala
myslím, že nám tu dozrieva ďalší klenot slovenskej poviedky. od prvého kontaktu (Návštevy) ma zaujal drsný štýl, ktorým autor hádže na papier myšlienky, ako jednu poviedku vypointuje a inú nechá bez vyvrcholenia. to isté som zažil v ďalšej knihe (Čierny zošit), takže bolo jasné, že tretiu zbierku poviedok nemôžem nechať ležať na pulte. a „zjedol“ som ju hneď, využil som na to jednu zdĺhavú cestu vlakom.
možno niekomu vadí trochu pesimistický a miestami až pochmúrny obraz našej kravinky, ale žiaľ, tak to tu naozaj vyzerá. po rokoch sa budú môcť brať Pupalove poviedky ako sociologické sondy do reality krajiny.
jediné, čo mi vadilo, bolo použité písmo – ťažko čitateľné a navyše (asi?) v light verzii. našťastie to obsah vyvážil.
Ottův slovník naučný
kolektiv autorů
tak jsem posbíral všechnu drzost a zaškrtal, že jsem knihu četl.
jenomže opravdu někdo někdy někde přečetl kompletní Ottův slovník naučný?
listuji si v něm, občas se na něco zeptám, hladím stránky a dojímám se nad obrazovými přílohami. je to opravdu skvost mezi encyklopediemi, navíc dobře vypadá i na poličce (vhodně vystužené:)
27789 stran... nikdy jsem si to neuvědomil.
navíc mám někde i elektronickou verzi, jenomže ta nešuští a nevoní:)
jenom doufám, že papír, na který se tisklo, nebyl zase až tak moc kyselý a že mi celá encyklopedie nesublimuje... mít doma knihy starší, než byl můj dědeček, pamatující redakční péči třeba takového tatíčka Masaryka a kochat se redakční radou celého projektu, už to stojí za ty prachy.
Obecné dějiny ničení knih
Fernando Báez
příběhy pitomé pidlivizace pojídačů plků...
ale vážně. neumím si představit opravdu podrobnou vědeckou práci na téma ničení knih. těch 25000 stránek bych asi nezvládl. i těchle 500 bylo více než dost (+ poslední stovka jsou prameny, jejich přečtení - za předpokladu znalosti všech jazyků, ve kterých byly vydány - by vydalo na celý život). chvílemi jsem měl chuť knihu zahodit. snad není možné, aby se člověk, lidstvo, představitelé jedné kultury chovali tak pitomě a nesmyslně... ale zjevně to možné je.
přes všechny hrůzy, které se knihám a myšlenkám v historii přihodily považuji za největší hrůzu současnost - návrat k vratiprstu a oblouk od hieroglyfů k emotikonům... slovní zásoba současníka nebezpečně klesá k zásobě pokladny v mcdonaldu (tam se prý místo čísel a kódů používajú pouze obrázky, aby to i pitomý absolvent americké univerzity zvládl), myšlenky jsou stále řidší a namísto myslitelů nastupují pablbi z atlasu hub, mentální atleti a dezoláti, kteří směrují účastníky tohoto zájezdu ke zvýšenému až neomezenému konzumu. právo na blbost se v nejbližší době stane právem garantovaným ústavou...
přesto tyto zcela nesoustavné poznámky o genocidě knih doporučuji ke čtení. snad se díky tomu změní náš pohled na obyčejné vesnické knihovny a fanatiky, co v nich sedí, oprašují svazky a čekají na zájem publika. protože když přestane lidstvo číst, půjde velice rychle do pekel.
Abeceda módy
Fiona Ffoulkes
jistě, jsou lidé, které toto téma zajímá. rozhodně k nim nepatřím, z módních trendů mám legraci. pro mně teda knížka beze smyslu. snad, kdybych se pohyboval v salonech, abych mohl oblbovat svými povrchními vědomostmi stejně povrchní společnost. protože mám pocit, že je to velmi povrchní procházka a zdaleka nedosahuje kvalit takových dějin odívání, které bych si možná někdy, když už nebude co jiného číst, přečetl.