Benedikt komentáře u knih

Začnem tak trochu zle. Kniha sa nečíta ľahko. Autor "patočkovec" sa nám snaží vysvetliť pojem výchovy v jej fenomenologickom zmysle a v nadväznosti na Heideggera či Patočku, a to je samo o sebe náročné.
Na konci knihy ma prekvapilo priznanie autora o triviálnosti vlastných vývodov. Michálek, spája výchovu s takými pojmami ako učenie či výchova s láskou, vysvetľuje podstatu vzájomného vzťahu medzi učiteľom a učiacim sa, či ich vzájomnú bytnosť v tomto čase a priestore ako aj zmyslu výučby pre potreby nášho chápania sveta. Hovorí o určitom druhu spolubývania či susedstva ako názorného vzťahu medzi učiteľom a učiacim sa. Zároveň poukazujen na postmodernú situáciu, ktorá je charakterizovaná úplným odmietnutím metafyziky a fragmentácie spoločnosti a jej názorov pod imperatívom plurality. Mieni, že miesto výuky v posmodernom svete má byť charakterizované najmä opatrnosťou pri nakladaní s touto pluralitou. Hovorí o imperatíve primeranosti a jednoty vzdelávania sa v pluralite.
Na prvý pohľad zbytočné čítanie, s minimálnou zápletkou a vlažným výťažkom. Ťažko mi povedať, či ide o rad vymýšlaných filozofických úvah alebo skvele vyskladané dielo. Napriek "trivialnosti" spoznaného, je tak ako to autor presviedča, podstatná tá cesta. Čítanie tejto knižky je síce náročné, no podnetné. Myslím, že naozaj v určitom zmysle otvára myseľ a to je to o čo by malo ísť skutočnému vzdelaniu. Túto útlu knižku nemožno súdiť podľa obalu a ani podľa výsledku, ale ak ju hodnotíme podľa obsahu a zmyslu, je to mimoriadne podarené dielo.

Vzpomínky na Sókrata:

Ako už jednoduchý názov sám uvádza, ide o memoáre samotného Xenofóna na Sokrata. Spomienky boli spoľahlivo napísané až po roku 399 pred Kr. najpravdepodobnejšie v roku 384 pred Kr., nakoľko dôvodom ich spísania bola práve obžaloba nezmyselného súdneho procesu so Sokratom pre bezbožnosť. Xenofón poukazuje na jednotlivé príhody so Sokratom, ktorými vyvracia všetky obvinenia pre údajnú Sokratesovu bezbožnosť, či kazenie mládeže. Dielo nie je len výpočtom spomienok, ale nachádzajú sa v ňom dialógy Sokratesa či už s jednotlivými žiakmi alebo občanmi Atén. Xenofón upriamuje pozornosť na tzv. sokratovské metódy, teda dialektika, maieutika a ďalšie, ktoré Sokrates využíval vo svojej „filozofií“.
Z Xenofontovho rozprávania môžeme, okrem Platóna, spoznať aj osobnú stránku Sokratesa. Bezpochyby, bol jeho život autentický, čo zvyšovalo jeho posmrtnú vážnosť. Sokrates bol známy už vo svojej dobe, ale zdá sa, že mimo okruh „zasvätených“ bol len lokálnou osobnosťou Atén, hoci Atény presahoval. Z Xenofónovho rozprávania jednoznačne možno nadobudnúť dojem, že Sokrates bol mimoriadne zbožný človek, určite aj poverčivý, jeho myslenie nebolo mechanické, či logické, ale v určitom zmysle organické a to o to viac, že jeho náhľad na život, bol napriek filozofickým otázkam mimoriadne praktický. To možno demonštrovať na jeho záveroch ohľadne dobra, krásy, či spravodlivosti, ktoré samy o sebe mali hodnotu v prípade svojej „užitočnosti“ resp. praktickosti.

Hostina:
Predstavuje zaujímavý dialóg vedení na klasickom sympoziu-hostine. Predmetom rozpravy nie je v podstate žiadna dôležitá téma. Sympózium nám predstavuje najmä samotného Sokrata v jeho „prirodzenom prostredí“ tj. v rozhovore s priateľmi ktorých, ako sa na pravú zábavnú oslavu patrí, rozoberajú všakovaké problémy života.

Sokratova obhajoba:
Xenofontova obhajoba Sokrata pred súdom v Aténach je osobitným príspevkom k tejto „smútočnej“ súdnej obhajobe. Sokrates, ako už vieme, bol obvinený z kazenia mládeže či neúcty k bohom, pričom jeho reč pomerne rafinovane a rozumne vyvracia jednotlivé obvinenia. Na druhej strane sa nemožno zbaviť takého ľahkého nádychu frašky v celom prípade. Samotná obžaloba bola postavená na vode, všetci rátali s tým, že si Sokrates vyberie exil a vec bude nejakým rozumným, dočasným spôsobom urovnaná. To ale Sokrates neurobil, predstúpil pred súd a aj na naše podmienky sa bránil prismelo, čím si vyslúžil opovrhnutie sudcami, ktorí ho nakoniec, akoby podľa zámeru Sokrata, odsúdili na smrť.


O hospodárení:
Rozhovor Sokrata s Krítobulom s názvom O hospodárení predstavuje vôbec prvé dielo rodinnej ekonómie. Xenofón cez dialóg predkladá rôzne postrehy o správnom hospodárení v domácnosti, o správnych návykoch a postupoch pri vhodnom riadení domácnosti. Dialóg v úvode pojednáva o dobrej manželke, ktorá poslúcha manžela a nechá sa ním vychovávať tak, aby sa z nej stala dobrá hospodárka v domácnosti, úctivá a pôvabná, no pri tom cudná žena. Krítobulos sa ďalej venuje bežnému hospodárskemu chodu domácnosti s otrokmi, radí ako sporiť, ako udržiavať v domácnosti poriadok, dobre a príkladne viesť otrokov a sluhov v práci, aby každý člen domácnosti neotáľal a svojim dielom prispieval k rodinnej prosperite. Ďalej sa vyjadruje k starostlivosti o hospodársky dvor, sady, poľné práce ale aj obchod, pričom pri každom Krítobulos na Sokratov popud ozrejmuje svojej „fígle“, teda ako v týchto veciach dosiahnuť maximálny úspech pri minimálnej námahe. Dialóg je pútavý najmä svojou jednoduchosťou a vecnosťou. Aj dnes nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme v základných veciach „dobrí hospodári“ a či postupujem rozumne.


Hierón anebo o tyranide
V celku sympatický dialóg medzi sicílskym tyranom a básnikom Simonidesom. Simonides v kľudnej chvíľke podpichuje tyraná Hieróna o obrovských výhodách tyranie. Predkladá mu prvoplánové výhody ako napríklad, množstvo majetku, veľkosť príjmu, výhody vládnutia a moci či neobmedzené možnosti požívania rôznych dobrôt či priehrštia slastného milostného života.
Hierón na všetky tieto výhody odpovedá so skepsou takou veľkou, až stojí za otázku: Načo je potom tyranom, keď z toho nič nemá? Na to Hierón odpovedá akýmsi perpetu mobile moci, či tautológie moci. Simonides však napriek tomu radí Hierónovi, ako vládnuť dobre a čestne.

Agesilaos
Uvedený, krátky životopis spartského kráľa Agesilaa, pomerne dobre známeho z predošlého Xenofónovho diela Grécke dejiny, predstavuje grécke variácie na dielo O Kýrove vychování. Agesiláos má všetky dôležité klady antického Gréka. Je potomkom samotného Herkulesa. Je silný, chytrý, rozvážny, vojensky mimoriadne zdatný. Vyniká jeho láska k vlasti a potieranie vlastných záujmov a služba až do úctyhodnej smrti. Nikdy neváha intervenovať v prospech vlasti, pričom tento prospech vie intuitívne, až prorocky spoznať. Jeho diplomatické a organizačné vlastnosti nezaostávajú za tými vojenskými. Je pravým a čestným kráľom, samotnou kvintesenciou toho, čo chceme spoznať v dobrom kráľovi.

Musím sa priznať, že uvedená kniha si ma vyhliadla už veľmi, veľmi dávno v jednom veľmi sympatickom kníhkupectve. Z neznámych dôvodov som si ju však dlho, veľmi dlho nekupoval. Až raz jedného (snáď) slnečného dňa som ju dostal znovu pod ranu. Taktiež sa musím priznať, že som pred zvažovaním o jej kúpe prešiel niekoľko recenzií. Tie sa dali označiť vo všeobecnosti ako veľmi nelichotivé. Recenzenti vytýkali publikácií to či ono. Jeden šiel tak ďaleko, že v podstate vytkol (niektorým) humanitným pedagógom podiel na súčasnom stave humanitných vied a najmä zbytočnosť takýchto polemický snáh na úrovni „táranín“.
Aj napriek zlým odporučeniam som si knihu kúpil, veď koniec koncov vybrala sa ma už dávno. Na jej obranu musím povedať, že hoci je publikácia z roku 2008 nie je na zahodenie. Určite sa nejedná o rozsiahle odborné dielo k téme humanitných odborov ale ak išlo autorom o priblíženie „pohľadu z druhej strany“, možno konštatovať že sa im zámer podarilo naplniť. Pre mňa bol po koncepčnej stránke najzaujímavejší príspevok filozofa, Miroslava Petříčeka. Zaujal ma aj pohľad Rudolfa Chmela, hoci skôr z ľudskej ako odbornej stránky. Ďalším mimoriadne zaujímavým príspevkom, avšak po praktickej stránke bol príspevok egyptológa Miroslava Vernera.
Určite možno poďakovať za to, že svojho času do širšieho verejného priestoru vôbec dostala názory akademickej obce a to aj naozaj jednoduchým a rozsahovo brožúrovým spôsobom. Keby som sa mal rozhodovať, či by som si knihu kúpil ešte raz, odpoveď by znela: áno a to aj napriek tomu, že som k danej téme prečítal aj oveľa kvalitnejšie diela.

20.04.2021

Jedná sa o veľmi pozoruhodné dielo k Homérskej otázke u nás v česko-slovenskom priestore. Nejde samozrejme o jedinú publikáciu na túto tému avšak jedná sa o prácu veľmi fundovanú. Kniha je rozdelená na dve hlavné časti. Prvá je Homérska otázka, ku ktorej Schadewaldt, zaujal stanovisko, že Homér bol skutočným a originálnym autorom Illiady. Podľa názoru Schadewaldta je to zjavné z celého diela, dramaturgie, zápletky ako aj samotnej formy, a ako píše „Homérskemu spevákovi neprišlo také priznanie nikdy na myseľ. Nikdy si nič nevymýšľali – povesti, ktoré počul a predával ďalej, taktiež vždy novo vykladal a utváral, neživé opakovanie by taktiež predsa bolo proti zmysle každého pravého spomínania...Homér nevytvoril túto Iliadu z ničoho, ale podľa prastarého remeselného zvyku z množstva piesňového materiálu. Avšak neobmedzil sa len na novú prestavbu tohto starého materiálu v podobe pevne vytvorených jednotlivých básní alebo malých eposov...“ Ďalším prínosom je poukaz na skutočnosť, že samotný achájsky svet nebol ani izolovaný a ani nezmerne prázdny. Naopak, svet Homéra bol živý a prepojený.
Asi najviac možno oceniť dve časti knihy. Prvou je „Nahlédnutí, jak byla vynalezena Ilias“ v ktorej Schadewaldt poukazuje na skutočnosť, že epos Memnonis, ktorý zachytiť Proklos o 1300 rokov po Iliade je možné, na základe literárnej analýzy, považovať za staršiu verziu eposu ako samotnú Illias a na jej základe možno poukázať na jedinečný a geniálny príspevok Homéra k spracovaniu predhomérskych eposov.
Ďalšou časťou je všeobecne uznávaná kapitola: „Achilleuv štít“. V tejto kapitole Schadewaldt poukazuje na jedinečnosť Homérovho opisu, formálne „zbytočnej a nudnej pasáži“ Illiady týkajúcej sa podrobného opisu vlysu Achillovho štítu. Schadewaldt na základe archeologických nálezov podobných, orientalizujúcich okrúhlych štítov napr. z Krétskeho Hérakleiona poukazuje na skutočnosť, že Homér Achilleov štít určite nevidel, ale vybásnil si ho na základe videnej predlohy. Svoje postrehy zakladá aj na Hesiodovom „Heraklovom štíte“ ktorým sa chcel Hesiodos vyrovnať Homérovi v akejsi literárnej súťaži, avšak hĺbkou obsahu za sa k nej ani nepriblížil.
Naviac samotná Homérom vybásnená podoba vlysu, výjavy, ich téma, alegória a zobrazený svet ľudí, je podľa Schadewaldta tak koncentrovaná idea, že sa až o storočia neskôr zhmotnila v prácach gréckych tragédov a dielach Polygnotových a Feidiových, ktorí novoobjavili Homérsku silu a touto cestou Homér de facto „ideologicky založil“ grécke klasické umenie. Hoci sa jedná o jednoznačne špekulatívny či nepravdepodobný záver, možno ho považovať za mimoriadne provokujúci. Aj preto je kniha hodná prečítania.

Celkom zaujímavá kniha. Na podklade simulovaného súdneho procesu proti Herodotovy, autor predkladá ďalšie poznatky a zistenia viažuce sa k Dejinám a to jednak z odborov egyptológia, skytológia, iranistika či asyrologia ale aj archeológia, história atď.
Kniha sa číta ľahko a sama, pričom samotný "dej" súdneho procesu je príjemným spestrením a nie otravnou nadstavbou obsahu predslovu, doslovu či poznámkového aparátu k Herodotovým Dejinám.

10.09.2020

Naozaj veľmi sympatická kniha, možno aj to najlepšie, čo sa na česko-slovenskom trhu dá zohnať na túto tému. Napriek skutočnosti, že knihu napísali dvaja autori, je rozdiel v písaní síce viditeľný no tak nepatrný, že knihu možno považovať za vcelku kompaktnú, hutnú, a čítavú zároveň. Kniha zároveň búra viaceré stereotypy stredovekých škôl a to najmä univerzít. Rozdelenie knihy je chronologické, s krátkymi ale vecnými odbočeniami, ktoré veľmi vkusne napomáhajú širšiemu no kompaktnému pohľadu a západný vzdelávací systém počas stredoveku a to najmä na podklade francúzskeho prostredia. Okrem možnosti zoznámenia sa s podmienkami života študentov, univerzitných inštitúcií, univerzitným curriculom, nám autori ponúkli aj krátke zoznámenie s hlavnými autormi stredovekej scholastiky ako napr. Abelárdom, Jánom zo Salisbury a ďalšími, ktoré pôsobí veľmi vhodne. Kniha prináša čitateľovi množstvo zaujímavých informácií, ako napr. že ašpiranti na diakonát museli v rannom stredoveku prečítať Starý a Nový zákona minimálne 4 krát; že inštitucionálne posilňovane univerzít išlo ruka v ruke s posilňovaním boja proti herézam a upevňovaním kresťanstva; že štúdium teológie trvalo približne 12 v niektorých prípadoch až 15 rokov; že v rannom stredoveku sa štúdium začínalo memorovaním žalmov na základe rytmickej výukovej metódy, rovnako tak ako dnešní moslimský žiaci Koránu či židovský žiaci Tóry; že už v stredoveku došlo k špecializácií univerzít ako napríklad práva v Bologni, slobodné umenia v Paríži, štúdium medicíny v Salerme, literatúry v Orleánse a pod.; že univerzitné slobody boli skôr formálne avšak dosah cirkvi nebol určite ťaživý a výsady univerzít sa nespájali so slobodou výuky a bádania; že existovali dva hlavné univerzitné systémy parížsky, čiže „majsterská univerzita“ a bolonský systém „študentská univerzita“; že jedným z práv univerzity bolo právo na štrajk; že najvyššie počty poslucháčov mala Sorbona až 4000 študentov; že prvá kríza univerzít vychádzala z prostej snahy žiakov o tituly pred snahou o vzdelanie a že aj v stredoveku boli univerzity ktoré poskytovali ľahšiu cestu k univerzitnému; že nástup na univerzitu často prebiehalo predstúpením pred rektora, zapísania sa na imatrikuláciu a zvolenie si svojho učiteľa, zloženie prísahy univerzite; že štúdium na univerzite bolo skôr o priľnutí žiaka k jednému učiteľovi počas celého štúdia, ktorých však žiaci radi striedali a taktiež radi striedali aj univerzity na ktorých študovali; že univerzity ešte pre vynájdením kníhtlače prišli s viacerými inštitucionálnymi novinkami, ako napríklad tesnopis, nové formy písma, profesionálne skriptorialne dielne, ktoré zlepšili dostupnosť literárnych diel; že kolégia (college) síce boli typický stredovekou inštitúciou, avšak nie veľmi rozšírenou, keďže ponímali len 10 – 20 % študentov; že už stredovek poznal odpoveď na nutnosť preduniverzitneho vzdelávania aspoň u aristokracie v podobe college v Etone či Winchestre; že vzdelanie na univerzitách bolo špecifické nakoľko štúdium rímskeho práva v praxi nepripravovalo právnika na zvykové právo, že scholastická teológia nepripravovala ľudového kazateľa a pod., účelom vzdelania bola v prvom rade mentálna príprava a správne návyky. Tieto a mnohé ďalšie poznatky robia z knihy unikátny prehľad stredovekej vzdelanosti.

05.06.2020

Kniha „Zelóta, Ježiš Nazaretský a jeho doba“, je vo svojej podstate ozaj kontroverzná kniha a to doslovene. Contra versio, teda proti bežne uznávanej verzií. Aslan v knihe predostiera svoje poznatky z 20 ročného skúmania evanjelií a doby Ježiša. Kniha je v skutku pútavým literárnym dielom, je fantasticky čítavá, stránky sa čítajú akoby samé. Na prvý pohľad Aslanov kobercový nálet na zaužívaný pohľad na Ježiša a jeho účinkovanie, pôsobí ako argumentačné vybombardovanie všetkých pochybností, že všetko čo vieme o Ježišovi je „celé zle“. Z autorovho výkladu evanjelií nám vykresľuje iný pohľad na celé účinkovanie a život samotného Ježiša a najmä na jeho odkaz. Aslan jednoznačne rafinovane aj za použitia kritického myslenia vykonal selekciu argumentov, podľa ktorej bol Ježis len chudobný, negramotný, galilejský sedliak a zároveň mág či kúzelník, ktorý po malých zapadnutých dedinkách ohlasoval, že on je tým pravým mesiášom, jedným z mnohých, ktorí sa v tom čase nachádzali vo vtedajšej Palestíne. A aby to nestačilo, bol tak nešikovný, že po jeho triumfálnom vstupe do Jeruzalema a rozruchu v chráme sa nechal chytiť a ako neúspešný ašpirant na židovského kráľa bol odsúdený a ukrižovaný. Jeho náhla poprava vyvolala v učeníkoch niečo ako katatonický šok, z ktorého ich prebrala iba nová viera, že sám stal zmŕtvych. Aslan tvrdí, že Ježiš bol v prvom rade žid, ktorý mal prvoradú ambíciu na obrodu vtedajšieho judaizmu. Rozhodne nezakladal nové náboženstvo v zmysle súčasného kresťanstva, ktorého hlavnú ideovú podobu možno pričítať Šavlovi, teda Pavlovi, ktorý si „založil vlastné“ náboženstvo na jeho ponímaní osoby a činnosti a odkazu Ježiša Nazaretského, to však bolo v príkrom rozpore s tým, čo sám Ježiš hlásal.
Autor v knihe často prispôsobuje svoje rozprávaniu vlastnému názoru. Selektívne uplatňuje jednotlivé argumenty. Raz jeden prístup považuje za neoveriteľný, inde s ním pracuje ako s opodstatneným dohadom. Často krát marginalizuje; zásadné problémy jeho výkladu jednoducho opomína či spomína len okrajovo ako napr. samotné zmŕtvychvstanie. Uvedenými „nedostatkami“ sa dielo presúva do špekulačnej sféry, čo však nevylučuje, že časť jeho argumentov je a priori nesprávna, či zlá. Aslanov pohľad na Ježiša, je napriek jeho snahe o vedecké spracovanie na úrovni pravdepodobnosti samotného Písma. Buď Aslanovi uveríte alebo nie. To je nakoniec škoda, lebo samotný autor mal vedecké ašpirácie.
Na druhej strane je potrebné uvítať samotnú knihu v jej slovenskom preklade a to z dôvodu, že ide o pomerne ucelené dielo o dobe samotného Ježiša. Aslan pomerne plynulým prehľadom poukázal na súčasný stav bádania o dobe okolo 1. storočia n.l. v oblasti dnešnej Palestíny, čo treba považovať za jednoznačný príspevok. Veľké množstvo použitej literatúry nie je možné dohľadať v češtine či slovenčine, preto je tento univerzálny prierez veľkým prínosom knihy.

19.02.2020

Rozsiahla zbierka literárnych pamiatok Hellady, ktorá ide naprieč žánrami, storočiami či literárnymi námetmi. V knihe je možné čítať Anakreonta, Sapfó, Platóna ako aj desiatky menej známych či neznámych autorov. Zbierka ponúka naozaj „všehochuť“ dochovaných zlomkov. Od pijáckych piesní, modlitieb, básní až po nápisy na pomníkoch, čo ponúka pomerne plastický pohľad na historickú lyriku.


Ak by som mohol vyzdvihnúť, tak by som určite krátko upriamil pozornosť, na epitafy na pamätníkoch padlým, ktoré sú písané veľmi dôstojným spôsobom, demonštrujúcim grécku lásku ku slobode a domovine.
Za zmienku tiež stoji Solón, ktorý z dochovaných autorov nemá, čo sa týka žánru a štýlu konkurenta: „Já mnoho lidi, ktoří byli prodáni – ať neprávem, či právem – nebo uprchli zlou hnaní nouzí , kterí světem bloudili a řeč svou zapomněli, nazpět do vlasti jsem přived, založené bohy, do Athén. A ty, kdo tady doma v hnusné porobě se plahočíli, třesouce se pred pány, jsem osvobodil. A to moci provedl jsem, vhodě spolu spojiv právo s násilím, a vykonal jsem všechno, jak jsem slíbil. A zákony jsem napsal pro šlechtu i lid a spravedlivě přímé právo každému v nich vytkl. Jiný míti žezlo jako já, muž mysli zlé a chtivý zisku, sotva by lid býval zdržel! Kdybych já byl provedl, co straně liu protivné se líbilo, i to , čo proti těmto zamýšlel zas lid, jak mnoha mužu byl by pozbyl tento stát! A proto jsem se musel bránit proti všem a ohánět jak vlk, když padne mezi psy....“
Celkovo možno zbierku hodnotiť kladne, avšak nejde o dielo ktoré sa zhltne za pár hodín. To, však zanieteného čitateľa určite neodradí.

13.01.2020

Kniha obsahujúca niekoľko úryvkov z pomedzi ktorých sú asi najhlavnejšie „Zápisky o válce trójské“ od Diktysa Krétskeho a „Pád Tróje“ Od Dáresa Frýzskeho. Obe zosobňujú špecifickú formu literatúry. S určitosťou predstavujú falzá, ktoré pristupujú k „dorozprávaniu“ Homérovej Illiady. Napríklad ako úvod k Diktysovi je list, L. Septimiusa, ktorý preukazuje, že zápisky pochádzajú z objaveného hrobu Diktysa, člena družiny Krétskeho kráľa Idoména, účastníka Trójskej vojny. Ide samozrejme o rafinovanú fabuláciu, to ale nebráni tomu aby sme prostredníctvom Diktysovho „rozprávania“ nenahliadli do mysle predchodcu, ktorý prostredníctvom údajného účastníka Trójskej vojny hodnotí a uvažuje nad samotnou Iliadou. Diktysov pohľad je rozhodne strohejší, nejde o poéziu, ale skôr o literatúru faktu, určitú historickú formu Illiady. Diktys akoby sa striktne pridržiaval časovej osnovy a priebehu udalostí, avšak vyhadzuje z nej všetko božské ako napríklad božské zásahy a všetko konanie sa snaží vysvetliť racionálne. Trójania u Diktysa nie sú veľkolepí a Achájcom rovní, sú to barbari ako každý iný negrécky národ, ktorého prekliatie spočíva v ich divokých mravoch (porušenie pohostinstva u Menelaosa, únos Heleny, hanobenie mŕtvych po boji, nectenie posvätných zmlúv a pod.) Na rozdiel od Homéra však aj vďaka Diktysovi resp. jeho autorovi vieme, čo sa dialo po pohrebe Patrokla. Dozvedáme sa o krádeži Palládia (drevenej sochy bohyne Atény), ktorá musela byť ukradnutá ak mala Trója padnúť, o osudoch samotnej Tróje, Trójskom koňovi, deľbe koristi, návratu jednotlivých účastníkov domov a pod. Veľmi zaujímavá, hoci suchopádna je zmienka o Odysseovi: „...ako pristál v Ismire, získal tam vo vojne veľkú korisť, odplával, pristál u Lotofágov a potom sa nanešťastie dostal na Sicíliu, kde zakúsil mnoho poníženia od bratov Kyklopa a Laistygona a potom stratil vinou ich synov Antifa a Polyféma väčšinu svojich druhov. Potom bol Polyfémom zo súcitom prijatý za priateľa, ale pokúsil sa uniesť kráľovu dcéru Arénu, pretože sa až k smrti zamilovala do jeho druha Alfénora....Dostal sa cez Aiolské ostrovy ku Kirké a odtiaľ ku Kalypsé. Tie boli obe kráľovnami na ostrovoch kde žili....“ Aké rozdielne to rozprávanie oproti kvetnatým opisom Odyssea Tiež samotná dĺžka vojny tj. 10 rokov je podľa Diktisa iba nesprávne pochopenie, nakoľko prvých 8 rokov vojny, Achájci doslova nevystrčili päty z Grécka a celá vojna sa tak skracuje len do niekoľkých bojových dní medzi ktorými sú mnohodňové prestávky, dokonca cez jeseň obe strany usilovne orali a sadili plodiny, aby všetci mali všetkého dostatok. Cez zimu sa zase obe strany stretávali bez strachu v Apollónovom háji, či už sami alebo vo väčších skupinkách. Diktysov pohľad na vojsko oboch strán je vzdialené od Homérovho; píše o bojovníkoch s kolmi s opálenými hrotmi a bronzové oštepy vyhradil len bohatým kráľom.
Rozprávanie Dáresa Frýžskeho zachádza do čias Iásonovej plavby na Kolchydu, kde sa píše o spupnosti kráľa Tróje, Léomedóntovi, ktorý vyhnal Argonautov s tým, aby sa Gréci neučili približovať k jeho brehom. Táto urážka mala viesť k I. Trójskej vojne v ktorej Heraklés, Péleus, Nestór, Kastor a Polydeuk a ďalší vyvrátili vtedy ešte neopevnenú Tróju. Samotná II. Trójska vojna mala vychádzať zo snahy kráľa Priama pomstiť smrť otca Léomedonta a únos jeho sestry Hésiony do Grécka ako Telamónovej koristi z čias prvého pokorenia Tróje. Asi najzaujímavejšie na Dáresovom rozprávaní, sú opisy veľkej väčšiny hlavných účastníkov trójskej vojny. Tak sa napríklad dozvieme, že napr. „Nestór veľký s orlím nosom, vysoký, široký, veľkej postavy, bielej pleti, rozumný, dobrý vládca;“ a pod. Podľa Dáresa sa bojovalo 10 rokov 8 mesiacov a 12 dní počas ktorých malo padnúť až 806.000 Achájcov a 278.000 Trójanov, čo sú značne prestrelené čísla.
Ďalším je tzv. „Trójska povesť v stredovekej Rímskej kronike“ ktorá je skôr zaujímavá najmä rozprávaním o Amazonkách, ktoré vraj pochádzali od Skýtov, pričom ich názov Amazonky pochádza zo Skýtskeho „bezprsé“ pričom si Amazonky mali nechávať odstraňovať ľavé poprsie, aby sa im lepšie držal štít. Ich ríša mala trvať 700 rokov až do doby Júlia Cézara. Podľa Trójkej povesti, Tróju nedobila žiadna lesť s dreveným koňom. Podľa rozprávania, bola otvorená Skajská brána na Tróji a ako znamenie o jej otvorení na nej mala byť vyrytá konská hlava.
Tieto a ďalšie príbehy dokresľujú podnetnosť príbehu o Tróji. O snahe ľudí porozumieť a poznať to čo zaujíma asi každého čitateľa Iliady a Odysey.

30.11.2019

Kto ešte nepočul o bájnej Trójskej vojne, o spupnom, mykénskom kráľovi Agamemnónovi, jeho bratovi spartskom, kráľovi Meneláovi, ktorého manželka, prekrásna Helena podľahla trójskemu princovi Paridovi, synovi Trójskeho kráľa Priamosa, ktorého starší syn Hektor padol v boji o Tróju proti najväčšiemu hrdinovi zo všetkých, slávnemu Achilleovi synovi Pélea.
Nuž, ale čo napísať o diele, o ktorom už písali mnohí a lepší? Aký by mal byť originálny príspevok k tomuto dielu? Asi najlepšie vlastný...
Homérova Illiada, teda Trójska vojna, je pomerne „ťažké“ dielo. Nejedná sa o dielo zábavné, ľahké či jednoduché. Skôr by mi pasovalo, že „hodnota tohto diela je bohatá“. Jej význam netkvie, len v jej umeleckej hodnote, historickosti, ale aj v určitej zvláštnej zmesi estetiky. Estetiky náboženskej, nakoľko Trójska vojna, nie je len vojnou ľudí, ale aj bohov, ktorí v nej sami bojujú, sú zraňovaní a sami v nej strádajú. Iliada nám ukazuje vnútorný náboženský svet gréckych bohov, ich hierarchiu, zvyky, ich silu ale aj slabosti. Tiež nám ukazuje „estetický“ svet vojny. Drsný a krutý svet, kde sa bojujúci hrdinovia uchyľujú k často, barbarským činom. V knihe je zaznamenaných cez 800 mien bojovníkov, a smrť našla mnohých z nich pri úteku z boja, prosbám pri nohách herojov o milosť, ale aj pri priamom boji, častokrát nerovnom, keď herojovia zabíjajú bojovníkov prebodávaním úst, hláv, krkov, hrudí a podobne. Homér vojnu ukazuje v jej drsnosti a krutosti, no zároveň ako najvyššej ozdobe mužov.
Ťažko povedať, či sa k Tróji VII. o veľkosti cca 250 km2 s predpokladaným počtom obyvateľov do 10.000, prepravilo 1186 vojnových lodí, z 29 krajov Grécka s cca 60.000 – 100.000 mužov, ťažko povedať, či Trójania so svojimi 50.000 mužmi a spojencami bojovali, tak ako to opisuje Homér. Možno však povedať, že hĺbka samotného príbehu je nesmierna. Neukazuje nám totiž len svet bohov, ale aj svet ľudí, s rôznymi, pre vojnu, ťažkými osudmi. Kto by sa nestotožnil so silným a chrabrým Achilleom, keď mu kráľ Agamemnón pre svoju spupnosť odňal Brísevnu? Kto by nebol na strane udatného Hektora, ktorý bojoval za záchranu svojej domoviny, manželky, dieťaťa? Je možné nechápať hnev a žiaľ Achilla nad telom svojho priateľa Patrokla, či smútok, ktorý cítila Andromaché manželka Hektora, ktorá sa s ním lúčila, varujúc ho pred jeho smrťou a jej ťažkým osudom? Možno aj v tom je sila Iliady, keď nám sprostredkuje pocity oboch strán. Trójanov, Homér opisuje ako silných, vznešených a bojaschopných. Nepovažuje ich za dobytok či barbarov. Ani Achájov nevykresľuje výrazne lepších, či horších. Všetkých ich vykresľuje ako ľudí, s celou povahou ľudskou. S dobrými a zlými vlastnosťami, skutkami, charakterom a osudom.
Úžas však pokračuje, ak si po prečítaní veľdiela uvedomíme, že hoci Trójska vojna trvala 10 rokov a samotný rozsah diela 24 spevov (471 strán, teda 15.696 veršov) vlastne predstavuje len 4 dni vojnové dni v posledných 51 dní samotnej vojny! Pritom samotná Iliada, prvým spevom začína už na pobreží Tróje a končí vydaním mŕtvoly Hektora otcovi Priamovi, teda pred jej samotným dobytím. Samotné popisovanie bojov môže byť pomerne nezáživné, rovnako tak ako aj súpis lodí uvedený v II. speve (asi najstaršia časť Illiady), či popisy konaní bohov, avšak silou Homérovho rozprávačského daru možno považovať tieto časti, vzhľadom na ich rozsah, za pútavé.
Homérovi sa podarilo vytvoriť naozaj hutný, nosný a podnetný, no stále otvorený príbeh. Nemám tým na mysli, že na Iliadu nadväzuje Odyssea či nepreberné množstvo ďalších diel (z umeleckých Thébsky cyklus, Trójsky cyklus, Aeneas) či množstvo ďalších autorov ako Herodotos, Thukydides, Platón, Aristoteles ( z hľadiska vecného) ale najmä tú základnú, ktorú si možno položiť aj dnes. Bola Trójska vojna? A ak áno, čo jej predchádzalo, čo sa stalo s jej aktérmi, čo so samotným mestom? Bol jej autorom Homér, alebo niekto iný?
V týchto otázka by sa dalo pokračovať ešte dlho, pričom ku koncu by sme sami zistili, že práve týmto dopytovaním sme sa aj my sami stali súčasťou príbehu o Illiade.

30.11.2019

Knihu je potrebné vziať s určitou nadsázkou. Jedná sa totiž o knihu „pomocnú pre školy všeobecne vzdelávacie a pedagogické“. Na druhej strane je veľmi dobré, že autor nekopíruje všetky grécke báje a mýty, ale ponúka ich v spracovanej verzií, pričom pri každej uvádza zdroje.
Asi najdôležitejšie pri gréckych bájach a mýtoch je uviesť, že netvoria homogénnu vrstvu. Sám autor ich rozdelil medzi báje o bohoch, herojoch teda hrdinov, starogrécke eposy o Argonautoch, Trójsky cyklus, Odysseia a ďalšie ako napr. Thébsky cyklus.
Ponorenie sa do sveta starých Grékov má v sebe niečo magické. Jednak je to spomienka na detstvo a také tie lusknutia prstov a hláškou „toto si pamätám“, ale aj určite prehlbovanie chápania týchto bájí a ich súvislostí. Je napr. zaujímavé, že Gréci, rovnako ako Egypťania pokladali za počiatok všetkého večný, nekonečný a temný Chaos. Obdobne pri mýte o zrodení hromovládneho Dia vystupuje moment, keď Krónos prehltol novonarodené dieťa, tak obdobný mýtus mali aj Chetiti. Podobností s ďalšími náboženstvami je neskutočne veľa, napríklad úloha včiel pri kŕmení malého Dia v gréckych bájach a Chetitskom mýte o príchode jari. Taktiež je nápadná podoba bojov vyšších bytostí v dávnych dobách. Po tom čo Krónos vyvrhol svoje pohltené deti, tieto začali ihneď bojovať s Krónom ako aj Titánmi o vládu nad svetom. Tiež Sumeri či Biblia spomínajú obdobné udalosti. Podobne aj Titani, ktorí boli porazení boli zvrhnutí do Tartaru – podsvetia, čo je obdobné ako padlý anjeli. Podobne tak aj predstava raja, kde boh Apollón s hrou na kitharu či flautu lákal k sebe všetku divokú zver a všetci zažívali blaženosť. Rovnako ako najvyšší Chetitský boh bol boh hromu Tešub, aj grécky boh Zeus bol bohom hromu a rozsieval blesky.
Z hľadiska mytológie považujem, za najzaujímavejšiu patrónku mesta Atény, Pallas Athénu. Bola to bohyňa múdrosti a zároveň ženu bohyňu vojny, nepremožiteľnú ochrankyňu v žiariacej zboji.
Asi by nesplnilo účet, opisovať všetky početné mýty, avšak rád by som uviedol aspoň niektoré súvislosti ktoré ma zaujali. Grécke báje nás primárne neučia o šťastných koncoch rozprávok. Je to o chybách, pýche trestoch, dodržiavaní prirodzených zákonov. Najmä príbehy o herojoch nás učia, že boli „len“ ľuďmi, ktorí často spáchali zlé, či hanebné skutku. Na druhej strane ich však svojimi dobrými skutkami a zásluhami prevyšovali. Príbehy nám hovoria aj o sile osudu, kliatbach či ľudských obetách.
Musím konštatovať, že klasická literatúra končí tam, kde sme z nej prestali vyvodzovať príbehy. Napríklad na Homérovu Illiadu nadväzovala Odysseia, Eurypidovu Andromaché a Hekabé, Ífigenia na Tauride; Aischylov Agamenmnón, Choéforoi, Eumenidy; Sofoklov Kráľ Oidipus, Foiničanky, Sedem proti Thébam či Antigoné no tiež Vergiliova Aeneis či Ovídiove Metamofózi. Novšie Danteho Božská komédia.

30.11.2019

Zrejme jeden z najstarších eposov vôbec. Príbeh Uruckého kráľa Gilgameša, z 2/3 boha a 1/3 človeka, nás vtiahne do na prvý pohľad jednoduchého deja. Gilgameš je silný, múdry no tvrdý kráľ. Ľud ťažko robí na stavbe opevnenia mesta. Tento plač sa dostane k bohom, ktorí rozhodnú, že stavba musí byť dokončená, no pomôžu ľudu tým, že Gilgameša zamestnajú nadľudskými úlohami. Najprv vytvoria Enkiduho. Divokého človeka, ktorý je silou, verným obrazom Gilgameša, avšak je stále len divochom. Gilgameš rozhodne, že ho musí skrotiť, a pošle za ním kňažku bohyne, ktorá z neho za 7 dní urobí človeka. Enkidu ide do Uruku, kde si chce zmerať sily s Gilgamešom. K rozhodujúcemu boju dôjde na hlavnom námestí, no ani jeden z nich nemá na to, aby porazil druhého. Ľud mesta zmeravel. Pri súboji však Gilgameš slovom získa Enkiduho a odvtedy sa z nich stanú priatelia. Spoločne si dajú vytvoriť zbroj, ktorú unesú len skutočný heroji a vyberú sa na západ, do tajomných húštin cédrového lesa v ktorom býva nevýslovná obluda s názvom Chumbaba. Z útočišťa ju vylákajú ťažbou dreva a potom ju spoločnými silami a pomocou bohov premôžu a následne ju, napriek prosbám Gilgameš zabije. Spoločne sa vracajú do Uruku, kde sú za svoj čin chválený. Takýto skutok neušiel ani bohom, a Gilgameša chce za manžela bohyňa Ištar. Gilgameš jej ponuku odmieta, pričom urazená bohyňa žiada odplatu za túto urážku. Vymôže si od svojho otca Nebeského býka, ktorý pustoší kraj Uruku. Gilgameš a Enkidu opäť premôžu Nebeského býka a k tomu nevýslovne urazia Ištar. Ako trest zasiahne Enkiduho hrozná choroba, ktorá ho do 7 dní usmrtí. Gilgamešov žiaľ je nevýslovný. Chce sa vydať za druhom Enkiduom do podsvetia. Príde až ku bráne Nergalovho podsvetného domu. Tu sa stretne s Enkiduovým duchom a zisťuje, že smrť a podsvetie je hrozné, tiché, prašné a tmavé. Gilgameš odmieta osud človeka a túži sa stať bohom a byť nesmrteľným. Rozhodol sa zistiť, čo musí urobiť aby sa ním stal. Vybral sa na nevýslovnú cestu do raja-Dilmunu za kráľom Utanapištim zo Šuppaku. Na ceste pri úpätí hory musel premôct svorku obrovských levov. Potom musel vystúpiť na rozoklanú horu Mašu na ktorej vrchole bola brána, ktorú strážili ľudia – škorpióny. Tých prehovoril slovom a slušnosťou. Dlho išiel Gilgameš pustinou i záhradou bohov, až prišiel k nebeskej krčmárke Siduri. Tá mu radí, aby si ako človek užíval život, kým sa dá. To ale Gilgameš odmieta a Siduri mu odporúča prievozníka Uršanabiho aby ho previezol do Dilmunu. Gilgameš, nájde Uršanabiho a spoločnými silami prekonajú more smrti, ktoré je čierne ako asfalt. V raji sa dozvedá, že Utanapištimu bolo umožnené žiť preto, lebo plnil príkazy boha múdrosti Ea, a ako sa bohovia zhodli po potope sveta. Utanapišti Gilgamešovi podrobne rozpráva o priebehu potopy sveta. Gilgameš však chcel poznať tajomstvo bohov a preto mu Utanapišti povedal, že ak chce premôcť smrť, musí premôcť spánok. Gilgameš sa podujme nespať 7 dní a nocí, avšak zaspí tvrdo na 7 dni a nocí. Na dôkaz mala Utanapištiho manželka napiecť 7 chlebov, každý deň jeden, aby Gilgameš videl na každom že je starší a starší. Po zobudení Gilgameš odmieta uznať, že by zaspal ale bochníky chleba o presvedčili. Gilgameš zúfa, ale pred odchodom mu Utanapišti prezradí tajomstvo bohov. Je ním rastlina mladosti ktorá rastie pod vodou a má bodliaky a tŕne. Gilgameš neváha a zo samého morského dna z posledných síl, vytiahne rastlinu bohov. S radosťou ju berie domov s tým, že ju najskôr vyskúša na starších. Cestou ju ale zje had, ktorý sa odvtedy zvlieka z kože. Gilgameša tým opúšťa celá snaha o nesmrteľnosť. Po nevýslovných ťažkostiach uznáva porážku. V závere Uršanabi uznáva, že večný život človek nenájde, ale Gilgameš si zachová večné meno tým, že sa stal svojim dielom nesmrteľným.

30.11.2019

Vedecká práca Jozefa Klími z roku 1979 predstavuje pomerne dobre pochopiteľné priblíženie spoločnosti, práva ako aj právnej chronológie z obdobia starovekej Mezopotámie. Preklady písomných pamiatok z oblasti práva do češtiny formou odborného výkladu boli naozaj veľmi podnetné. Jednak samotný text viacerých prameňov práva, tak aj výklad k nim. V knihe sú preklady, nápisov Entemeny vladára Lagašu, nápisy Urukaginu vladcu Lagašu a Girsu, Nápisy Gudey vladára Girsku a Lagašu, zákony Urnammua vladára Uru, zákony LIpit- Ištara vládca Isinu, Zákony z Ešnunny a nakoniec zákony Chammurapiho vládcu Babylonu.

Pre mňa najzaujímavejšími bol poznatok, že už od 4422 rokmi vznikla v spoločnosti potreba upravenia vzájomných vzťahov a to formou písomných pamiatok. Za zmienku tiež stál fakt, že vedci dlho riešili či samotné písmo vzniklo kvôli potrebe práva alebo pre zachytenie iných písomných prameňov ako eposov a pod. Podnetnú domnienku, že právo stálo pri zrode písma sa našťastie podarilo vyvrátiť, dnes panuje presvedčenie že písmo vzniklo primárne ako ekonomické záznamy. Písané pramene práva pred Chammurapim predstavujú rôzne zlomky riešení právnych situácií. Mne osobne pripadali tak, že išlo o zjednotenie rozdielnej rozhodovacej praxe. Pravidelné, resp. veľmi časté boli opatrenia vládcov, ktorí hromadne odpúšťali dlhy prípadne oslobodzovali osoby, ktoré sa kvôli dlhom dostali do zlej finančnej situácie alebo do otroctva. Skutočným „zákonom“ však bol až Chammurapiho zákonník. Obsahujú približne 282 paragrafov, ktoré sa týkajú väčšiny problémov prvoposposlej spoločnosti. Obsahuje najrôznejšiu úpravu zmlúv, ustanovenia o manželstve, majetkových právach, dedení, ale aj prvky trestného práva a ďalšie. Pritom Chammurapiho zákonník v čase diela nebol doložený ako živí zákonník, teda zákonník, ktorý by mal reálnu právnu silu. Dokonca sa ani nevedelo, či sa jednalo o sumarizačný kódex podobne ako Corpus Iuris Civilis v starovekom Ríme alebo vlastný zákon. Tak alebo onak, nemožno uprieť obrovskú hodnotu Chammurapiho stély, jednak pre právo ako aj históriu samotnú. Len čítane týchto ustanovení nám o vtedajšej spoločnosti veľa neprezradí. Klímov podrobný právny rozbor jednotlivých inštitútov, komparácia jednotlivých ustanovení či ďalších zákonov a vyhlášok alebo citácia ďalších klinopiseckých pamiatok, napr. zmluvných tabuliek, nám napomáha k ozrejmeniu, naozaj sofistikovanej spoločnosti, ktorá vzhľadom k svojmu stupňu rozvoja na vysokej úrovni a to aj z dnešného pohľadu hľadala riešenia na jednotlivé spoločenské problémy. Veď len posúďte sami:

§ 102 Keď obchodník dal zmocnencovi bezúročne peniaze a on tam , kam prišiel, stretol sa so stratou, vráti obchodníkovi celú hotovosť peňazí.

§ 113 Ak má niekto voči niekomu pohľadávku pre obilie alebo peniaze a bez súhlasu majiteľa obilia si obilie vzal zo skladu alebo z mlyna, tohto človeka usvedčia že vzal bez súhlasu majiteľa obielia zo skladu alebo z mlyna, a on vráti všetko obilie ktoré vzal a stratí všetko čo dal ako pôžičku.

§ 122 Ak sa niekto chystá dať niekomu do úschovy striebro, zlato alebo čokoľvek iné, všetko čo chystá dať do úschovy, ukáže to svedkom, vyhotoví zmluvu a dá do úschovy.

30.11.2019

Neveľké dielo veľkého autora, ktoré ponúka obrovský priestor pre uvažovanie o štáte, občianstve a demokracií. Pohľad Aristotela alebo jeho učencov v diele Aténska ústava nás musí dráždiť. Predstava aténskeho občana ako aktívneho člena spoločnosti ktorý sám seba považuje za občana len vtedy keď má bezprostrednú účasť na súde a vláde nás musí asi šokovať.

Mňa na diele fascinovala hneď niekoľko vecí. Prvou je fenomén žrebu, ktorý bol tak populárny v aténskych ústavných zriadeniach. Do dátumu vzniku diela bolo v Aténach 11 ústav od demokratických po tyranské. Takmer vo všetkých sa zmieňuje aj prvok žrebu. Samotný inštitút žrebu je pre mňa veľmi provokatívny, hlavne z dôvodu, že stál pri zrode demokracie a v dnešných pomeroch sa vlastne vôbec nezachoval. Z ústavy by sa dalo povedať že súčasťou demokracie, tak ako ľudové hlasovania a súdy je aj vyžrebovanie úradníkov. Počas čítania som si kládol otázku, kde sa stala chyba. Nakoniec som na ňu prišiel. Tkvie v samotnej podstate aténskej demokracie. Žreb ako spôsob výberu uchádzačov na posty perfektne fungoval v spoločnosti ktorá nemala v zásade funkčný profesionálny aparát. Úradníci boli vlastne občania s bežnými starosťami ktorý si plnili svoje povinnosti a samostatná byrokracia vlastne ani nevznikla. Odbornosť a cieľavedomá výchova k úradníckym povinnostiam skrátka ešte nebola témou dňa. Toto vysvetlenie nám možno pomôže aj pri odpovedi na otázku prečo Gréci nemali samostatný odbor podobný rímskej Juriprudencií. Skrátka jej na to chýbali odborníci. Žreb je vhodný tam kde máme k dispozícií určitú sumu jednotiek s rovnakými vlastnosťami, a aby sme predišli problémom s jej legitimitou, odôvodňujeme ju náhodnou voľbou. V súčasnosti toto legitimizačné kritérium predstavuje prvok odbornosti ktorí „vyberá“ tých „správnych“ na správne miesta.

V knižke je zachytený aj pohnutý začiatok demokracie a ostatných demokratických „inštitútov“. Solón demokraciu nezaložil z dôvodu jej perfektnosti ale z dôvodu akéhosi núteného kompromisu medzi majetnými a nemajetnými osobami v Aténach. K týmto opatreniam možno pridať aj akýsi prvok znovuzrodenia vo forme seisachtheia, teda hromadnému odpusteniu verejných a súkromných dlhov. V zásade demokraciu možno stanoviť Solónovimi slovami “ Ľudu som dal toľko práv, koľko mu prislúcha, ani som mu neubral na cti ani nepridal, avšak tých čo mali moc, som tiež chránil pred potupami a krivdami. Postavil som sa držiac silný štít, aby som ním zakryl jedných i druhých, brániac tomu, aby jedna strana bezprávne zvíťazila“ sám J. Rawls by to lepšie nepovedal.

Možno by sme sa mali poučiť zo skúsenosti Aténčanov ktorý už pred časom pochopili že každý úradník ktorý ukončil svoj úrad má obci skladať účty, lebo aj o tom je demokracia, o transparentnosti.

V diele ma taktiež zaujali aj vety o „sebazáchove“ demokracie. Ostkakizmus ako aj Archinosove brojenie za štátnu vraždu proti podvratnému jedincovi bez riadneho súdu ktoré hoci bolo nelegitímne ukázalo že demokracia sa musí vedieť brániť proti skaze.

Dielo rozsahom síce neveľké no v zásade veľmi poučné má právo nazvať sa klenotom konštitucionalizmu. Nebyť tejto ústavy nevieme odkiaľ sa demokracia vzala. Môžeme ďakovať dejinám že toto dielko nezapadlo do prachu dejín a našlo si cestu k čitateľovi v 21. storočí.

30.11.2019

Prvá kniha ktorá hĺbkovo rozoberá dielo ktoré som prečítal padla na túto knihu. Po prečítaní najdôležitejších diel od Aristotela, ohľadom politickej teórie som zavŕšil knihou od R.G.Mulgana, a urobil som naozaj dobre. Kniha zosumarizovala to čo tvorilo kontext diel. Poskytla mi krásny náhľad na to čo je „medzi riadkami“, ukázala mi , čo Aristoteles naozaj znamenal pre politickú teóriu.

Medzi to na čo ma upozornila kniha, je určite zámer Aristotela ohľadom politickej teórie, ktorú nekoncipoval ako civilnú vedu ale ako o istý súbor poznatkov, rád a metód určených pre politikov, vládcov a zákonodarcov, ktorých základný rys je v praktickom uplatňovaní a nie v akademickom poznávaní.

Aristoteles v otázke občanov koncipovala aj dnes veľmi príťažlivú teóriu kde člen spoločenstva (koinonia) je cieľom sám o sebe. Slobodný aktívny občan ako poslanie štátu je naozaj zaujímavý koncept.

Samotná kniha má veľkú hodnotu i v tom, že priblížila dobu a pomery kedy vznikali diela, tak nám napríklad pripomína, že v časoch Aristotela neboli koncipované základné ľudské práva, a rozsudky ako zbavenie majetku či vyhnanstvo boli legitímnimi nástrojmi štátu ktoré nezasahovali do osobnej sféry občanov. Štát bol viac ako jednotlivec. Aristoteles v tomto ponímaní, kladie na štát, z dnešného pohľadu, totalitárne nároky vo forme tvorby šťastia a cnosti prostredníctvom zákonov, výchovy a spravovania. Aristoteles sa podľa Mulgana dotkol aj základnej premisy akceptácie štátu v forme vzťahu politickej poslušnosti a morálnej povinnosti, ktorú ale ďalej nerozoberá, konštatuje len že cnostný človek je cnostný absolútne a nie len relatívne.

V knihe ma zaujal veľmi zaujímavý Mulganov výrok: „Názor že moc výkonná musí obmedzovať samu seba a výkon vôle zákonodarcu, môže byť účinným a prospešným mýtom , nemôže však byť presným popisom politickej skutočnosti“ , ktorý je naozaj výstižný.

Krátka rozprava o povahe suveréna ako o absolútnom nositeľovi moci ktorý je nad zákonom a právom, nám tak trošku ukazuje že ak je suverénom napr. ľud a ten sa rozhodne porušiť práva ako napr. zvrhnúť vládu má na to legitímne právo.

Veľmi zaujímavý je aj exkurz k politei, ktorú Aristoteles chápe raz ako timokraciu raz ako politeiu. Jej obsahom a zároveň rozdielom je jej zameranie, ktoré spočíva v plnení spoločného záujmu a demokracia plní záujem vlády mnohých vo svojom vlastnom záujme. Politeia je zmiešanou vládou a jej prvkami sú správne vyvážené vzťahy medzi chudobnými a bohatými, nutná skupina strednej vrstvy.

Aristoteles pokladal politickú kariéru za osobitný druh cti. K občianstvu ešte prikladám, že v Aristotelovom ponímaní sa občanom chápe aktívny prvok , ktorý je vyjadrený poradnou (na snemoch), súdnou, a čiastočne aj politickou činnosťou, nejde teda o pasívneho demokratického občana dneška, ktorý po odvolení stráca záujem o štát. Keď sa o štát nestarajú občania nestará sa štát ani o občanov. Aténska demokracia teda bola v pravom rade aktívnou demokraciou ako priamou.

Mulgan zaujímavo konštatuje že odborník vo svojej oblasti, hoci má znalosti a schopnosti nemá právo byť postavený vyššie ako kontrola a kritika. Je to myšlienkovo veľmi zaujímavý postreh.

V závere knihy o stasis (zmeny vlády) je zachytená asi najzaujímavejšia myšlienka, Mulgan tu koncipuje takto: „ Aby uspokojili svojich poddaných a získali ich lojalitu, musia sa demokrati stať v určitom zmysle menej demokratickým a oligarchovia menej oligarchickými“ . Tento i dnes aktuálny recept na stabilitu nám ukazuje že pre zachovanie demokracie je nutné správať sa občas nedemokraticky. Obdobou takéhoto konania by som možno zaradil ostrakizmus ( hoci by boli námietky že sa jedná o porušenie skôr právneho štátu ako demokracie, no ja si myslím, že dôsledky boli skôr politické ako právne) kde sa ktorý bol súčasťou Aténskej demokracie, ako prostriedok kontroly a stabilizovania demokratického režimu, hoci tento prostriedok bolo len faktické vyhnanie občanov.

30.11.2019

Jedno z najvýznamnejších diel modernej právnej teoretiky, mám konečne prečítané. Dielo Pojem práva sa mi veľmi pozdáva. Hart v knihe rozoberá obsah pojmu práva, čoho sa obdivuhodne drží počas celej knihy, autor nemá žiadne postranné úmysly, nenárokuje si schopnosť popísať celé právo, čo vo mne vyvoláva určitú úctu. Charakteristika pojmu práva, ktoré sa delí na primárne (záväzok) a sekundárne ( súdne pravidlá a pravidlá zmeny) PN ktoré ďalej podľa Harta môžeme pochopiť skrz akejsi akceptácie platnosti práva (pravidlo uznania) ako aj procedúry jeho zmeny (pravidlo zmeny). Túto koncepciu autor podopiera radom myslím, vhodných argumentov.

V závere knihy autor odpovedá na silnú kritiku, ktorú priznáva. Ja sa zase musím priznať že dielo sa mi zdalo veľmi konzistentné, bez veľkých resp. zjavných protirečení, čo tak trosku zaváňa povrchným čítaním, no uvedomil som si že čítať takúto knihu bez náležitej prípravy vlastne nemá ani iný závan. Dielo bolo síce brané ako učebnica, ktorá je písaná zrozumiteľne a vyšla s kožou na trh no treba si uvedomiť že právu sa treba dostať „pod kožu“ , čo bez náležitého štúdiu nie je možné. Kniha ma teda tak trošku podnietila aby som siahol po Dworkinovi, Austinovi a Benthamovi. Obsah knihy pokladám za akýsi návrh, postreh, dodatok autora do nekonečnej debaty o práve no určite nie ako nejakú teóriu hodnú dogmatizácie.

Hart už v kap. I. ods. 2 krásne vysvetlil že právo a morálka používajú jednotný slovník, formy spoločenskej kontroly a dovolím si povedať že aj hodnotiaci rámec, čo ale nevyvoláva nutnosť ich spoločného prekrývania. Pohľad je síce rýdzo pozitivistický, no myslím, že veľmi atraktívny z hľadiska argumentácie.

Už legendárne popísanie neschopnosti vysvetliť právo je vskutku brilantné. Taktiež poukázanie na vysokú cenu , ktorú ako spoločnosť platíme pri redukcií zákonov na normu by sme mali mať vždy na pamäti.

K úvahe o „húževnatej schopnosti zákonov prežiť svojich tvorcov“ a Hartovmu prirovnaniu k striedajúcemu rozhodcovi by som rád doplnil, že si určite musíme držať v pamäti, že striedajúci rozhodca v zápase akceptuje pravidlá hry do ktorej vstupuje a zároveň individuálne rozhodnutia predošlého rozhodcu. Myslím teda že tento príklad nebol veľmi šťastný lebo nám ukazuje že nový zákonodarca by nemá meniť predošlé nariadenia a zákony.

Na strane 94 ma autor presvedčil že znakom efektívneho právneho systému a len efektívneho je vysoké percento sankcií pri priestupkoch.

Zaujímavý spor Harris vz. Donges by som pokladal za príkladný spor kompetencií deľby moci. Kde je naozaj zaujímavé sledovať, ako sa súdna moc snaží držať konceptu legality a legislatívna moc konceptu suverenity. Zaujímalo by ma aký názor by na vec zaujal Dworkin ktorý považoval za nešťastné ak právo tvoria súdy, ktoré sú de facto nedemokratické a nie parlamenty.

V kapitole VII ods. 1 som si uvedomil že právo má mať svojho škriatka metodológa, ktorý určuje typy a triedy platnosti právnych noriem, do ktorých sa majú subsumovať jednotlivé prípady. V ods. 3 zase musíme uznať že v živote často potrebujeme direktívne rozhodnutia tretích osôb ktoré sú akceptované ak sú dostatočne predvídateľné, no musíme si uvedomiť, že takéto rozhodovanie prináša aj zvýšenú cenu v podobe nepredvídateľných rozhodnutí.

Hart sa pridáva k autorom, ktorý sa pokúšajú určité pojmy normovať napr. spravodlivosť a nespravodlivosť stotožňuje s férovosťou, a taktiež spravodlivosť vyjadruje ako zásadu „postupuj v podobnom prípade podobne“ ako nutné pravidlo udržiavania úmery, či rovnosti. Spravodlivosť prirovnáva k fyzikálnym veličinám, ktoré sú závislé na určitej miere , resp. klasifikácií závislej od povahy veci na ktorú veličinu uplatňujeme.

Autor správne poznamenáva v IX. Kapitole, že pozitívne právo vzniklo v staršej dobe, kedy pojatie prírody zahrňovalo akýsi pozorovateľný svet a akýsi svet „fyzikálnych pravidiel“ ktoré sú „skryté“ no všeobecne platné.

V tej istej kapitole dochádza autor k akejsi „pozitivistickej Alexyho formule“ ktorá by mohla byť vyjadrená latinsky: „LEX DURA, SED LEX, LEX DURA EST NON IUSTITIA“, ktorý autor formuluje ako „ Toto je právo , je však príliš zlé aby bolo aplikované či dodržiavané“.

30.11.2019

Dielo nemeckého ústavného sudu zaoberajúce sa súčasnou spoločenskou situáciou by sa dalo zaradiť do spektra „pokrokového tradicionalizmu“. Samotné dielo rozsahom menšie no hĺbkou myšlienky naozaj obšírne v sebe skrýva pokus komplexného pohľadu na problémy západnej kultúry a v závere poskytuje naozajstné a životaschopné pohľad na ich riešenie.

Autor v pomerne pochmúrnom úvode pomenoval dôvod problémov západu ktorý sa dá označiť ako nedostatok mladosti, resp. nedostatok mladej krvi v spoločnosti. Tento bod popisuje veľmi pragmaticky a vecne či zo strany ekonomickej (z hľadiska produktivity práce) alebo sociálnej či náboženskej. Autor tvrdí, že kultúra nemôže rozkvitať, nemôže sa presadzovať ani rozširovať keď nositeľská spoločnosť nemá dostatočnú mladícku odhodlanosť a sviežosť. Autor vidí problém hlavne v absencií súčasnej generácie mať viacpočetné rodiny a vidieť v nich prvoradý cieľ života ako možnosť maximalizovať životné snaženie človeka.

V diele sa autor dotýka aj celospoločenskej absencie nosnej idey. Odmietnutie kresťanských základov európskej kultúry považuje za pomerne nešťastný krok, ktorý zbavuje spoločnosť akýchsi metafyzických noriem existencie. Náš postoj je podľa autora považovaný za redukciu spoločnosti na výlučne mechanický prvok spoločnosti, akýsi trh kde len realizujeme svoje potreby. Povaha povolania a kultúrne prostredie zvádza autora ku konštatovaniu že ľudská dôstojnosť je najvyšší hodnotový rámec človeka a štátu, ktorý v sebe obsahuje nutnosť štátnej moci a jednotlivcom, rešpektovať osobitosti človeka ako jeho najvyššiu hodnotu. V rámci procesu „zdôstojňovania“ má štát dbať na rovnoprávnosť osôb a nie na ich rovnosť, má podporovať ich osobitosť a polemizuje o súčasnom systéme sociálneho zabezpečenia ,pričom v ňom vidí zjavne zle nastavený súbor krokov sociálnych inžinierov.

Autor ponúka viaceré zaujímavé myšlienky, napr. že síce sme rozbili všetko čo nás sužovalo ako „malomeštiacke zmýšľanie“ ( pracovitosť, vernosť, náboženstvo, prísne mravmi atď.) no ničím sme ho nenahradili, za Boha ktorého sme si nevedeli logicky zdôvodniť v súčastnosti nikto nenašiel náhradu a rovnako je to aj za rodinu či dobré mravy. Že dôsledkom osobnej slobody je vždy nerovnosť životných pomerov a solidarita je vlastne len rovnosť vo výsledku. S poukazom na Christopha Menkeho tvrdí, že „Rovnosť spočíva v tom že všetci majú platiť rovnako a nie že majú dostať všetci rovným dielom“. Autor na naše stredoeurópske pomery výrazne obhajuje Francúzky revolučný triumvitát „ Liberite – Egalite – Fraternite“ ktoré ale vytrháva z kolektivistického hodnotového rámca a vkladá ho do rámca slobodného, pričom takého nové hodnotové ponímanie krásne vysvetľuje na princípe Fraterníté : „ Predstavuje slobodu rozpoznať v druhom jedinci rovnakého človeka ako som ja a urobiť niečo pre to aby jeho a vlastnú dôstojnosť nemusel vnímať v neznesiteľnom rozdielu chudoby a bohatstva“.

V diele smutne no o to pravdivejšie konštatuje, že „Obrovské silové pole tvorené občianskou sebadisciplínou, podnecovaním k osobnému výkonu a kresťanským milosrdenstvom sa rúca a zanecháva za sebou malomyseľnú spoločnosť, ktorá sa považuje za slabú i tam, kde hospodárska logika a rozum činorodých ľudí stále ešte vytvárajú ostrovčeky vitality“. Takéto ponímanie spoločnosti ktoré pokope drží silou hospodárstva ďalej odsudzuje a hodnotí, že

„ pokiaľ sa toto hospodárstvo zrúti podobne ako na sklonku Rímskej ríše, kultúra sa utopí v naturálnej chudobe a lokálnej obmedzenosti“. Nedostatok vzájomnosti je to čo charakterizuje súčasnú kultúru, no každá nám známa spoločnosť si vytvorila určité formy vzájomnosti a neobmedzovala sa iba na tovar a služby.

Ponímanie rodiny ako základného organizačného prvku spoločnosti tak ako ho opisuje Udo Di Fabio ma pomklo k istým pochybnostiam ako je to u nás na Slovensku. Ústavná právna úprava jasne deklaruje ochranu človeka, no vôbec nič nehovorí o ochrane rodiny či spoločnosti, ktorá z hľadiska štátu predstavuje rovnako dôležitú hodnotu ako ľudský život. Rodina v klasickom ponímaní, otec, matka, potomstvo by malo byť ústredným bodom záujmu štátu, ktorý dbá o svoju budúcnosť. Ako to vidno v našej ústave, štát asi nenachádza takýto hodnotový rámec.

Problematiku európskej integrácie autor hodnotí skôr zdržanlivo. Snahy o federalizáciu Európy hodnotí negatívne. Cieľom EU by malo byť vytvorenie hodnotového rámca pre mierové spolužitie národov spoločnej kultúry ktorá by sa zakladala na kresťanských základoch a princípe občianskej spoločnosti a nie byrokratického a mocenského aparátu.

Prívlastok ktorí som udelil Udovi Di Fabiovi ako autorovi pokrokového tradicionalizmu vidím v tom, že napriek dôrazu na drvivú väčšinu oporných bodov tradicionalistov, teda rodina, štát, spoločnosť, cirkev, atď. a videní ideového vzoru v meštianskej triede, ich však nevzýva k spáse v pôvodnom význame. Iste, autor vysvetľuje že základné práva a slobody, kapitalizmus, demokratizácia sú výsledkom mešťanstva a teda sú jeho hodnotovými nositeľmi, no sám podáva nový koncept v ktorom kladie dôraz na individuálnu slobodu a vôľovú voľnosť. Autor nechce aby sa spoločnosť vrátila v čase a znovu našla už zabudnuté koncepty, skôr upozorňuje, že náš posun by mal byť primeraný svojej historickej kontinuite a mal by reflektovať naše európske kultúrne korene.

30.11.2019

Klasická kniha právnej teórie z pera Ch. de S. Montesque O duchu zákonov I. ktorú som dočítal by som charakterizovala ako historicky zaujímavé dielo, ktoré ponúka určitý prehľad toho z akých východísk máme vychádzať pri tvorbe zákonov. Celé dielo je pretkané akousi ideou „optimálneho zákona“ ktorý je možné docieliť. „Optimálny zákon“ by som charakterizoval ako zákon ktorý je z hľadiska vývoja spoločnosti, jej zriadenia, smerovania a praktického využívania najschopnejší.

Teda úvodom, „zákon je obecne povedané ľudským rozumom“ toto chápanie je tak trošku pomimo bežného prúdu právovedy. Z tejto dikcie by som možno vyvodil že ľudský rozum nie je úplný ani 100% a teda si len nárokuje poznateľnosť. Ďalej autor presne popisuje nutné materiálne predpoklady zákonodarstva, napr. počet obyvateľov, náboženstvo, mravy a obyčaje, bohatstvo atď. V kratučkom odkaze na Aristotelovu Politiku Montesque konštatuje že voľba hlasom je povahou demokratická voľba s čím súhlasím aj po prečítaní Aristotelovej Aténskej ústavy. Taktiež ma veľmi zaujal údaj, že v Aténach žilo 21 000 občanov, 10 000 cudzincov a 400 000 otrokov čo nám dáva predstavu o aténskej demokracií a demokracií dneška. Ako Aristoteles tak taj Montesque konštatuje že v ľudovom štáte je potrebná hybná sila vo forme CNOSTI. S týmto tvrdením musím súhlasiť nakoľko cnosť dáva štátom silu tak ako to píše už Cicero. Túto pravdu potvrdil aj na príklade Kartágincov ktorý podľahli Rimanom aj kvôli nedostatku mravov, alebo Rímskych plebejcov keď získali možnosť voliť si svojich zástupcov a mravy im kázali voliť si patricijov lebo boli lepší ako oni samy, keď o tento mrav prišli prišiel aj koniec pokoja medzi týmito triedami. Mravnosť a cnosť Montesque vidí ako cieľ ktorý má už známu cestu, napr. striedmosť udržuje rovnosť a rovnosť udržuje striedmosť, tieto vlastnosti sú podľa autora vzájomne podmienené a treba na ne pamätať ak chceme prijímať také zákony ktoré v spoločnosti podporujú občianske cnosti. Na záver ešte jeden príklad mravov starých Rimanov. V Ríme platil zákon kaziaci mravy, ktorý umožňoval Rimanom zapudiť manželku. Toto právo platiace v Ríme nebolo využívané údajne 520 rokov !

V diele som našiel aj zaujímavú obsahovú paralelu s dielom Pojem práva od L.A. Harta. Podstatou tohto obsahuje problém legitimity moci pri autoritatívnych režimoch a práve Montesque nám svojim dielom priblížil zaujímavý príklad z histórie, keď Turci uzavreli separátny mier s Petrom I. keď sa dozvedeli že zomrel Švédky kráľ, vtedajší nepriateľ Ruska a Turci neverili že nastupujúci kráľ bude pokračovať v ťažení proti rusom.

V VIII. Kapitole pojednáva o rozklade (corruptio) vlád ktoré začínajú rozkladom ich princípov. V prípade demokracie myslím veľmi správne usúdil, že rozklad princípov prichádza zo stratou ducha rovnosti ako aj prílišnej rovnosti, takej ktorá dochádza k tomu, že občania nerešpektujú tých ktorých rešpektovať majú na základe zachovania poriadku (řádu) spoločnosti začínajúc poslancami, sudcami, počnúc starcami, rodičmi atď., teda vytratenie akejsi úcty k usporiadanosti spoločnosti. Práve tento duch vedie podľa autora k despotizmu jedného.

Duchom monarchie je česť, duchom republiky je mier a umiernenosť ako tvrdí autor, ja dodávam že dušou republiky má byť aj cnosť.

Ohľadne slobody má Montesque vlastnú interpretáciu ktorá je natoľko skvelá a výstižná je ju na tomto mieste odcitujem: „Neexistuje žiadne slovo, ktoré by prijímalo toľko odlišných významov a ktoré by tak rôzne pôsobilo na ľud ako sloboda. Jedni stotožnili slobodu s možnosťou ľahko zbaviť moci toho, komu zveril tyranskú moc, iný s možnosťou zvoliť si toho, komu majú byť poslušný, ešte iný s právom byť ozbrojený a vykonávať násilie, určitý ľud za výsadu byť ovládaný iba človekom z vlastného národa, či len vlastnými zákony.“ Ku ktorému by sme sa priklonili my?

K zmenám spoločnosti a štátu Montesque pridáva veľmi zaujímavý postreh, ten spočíva v tom, že štát sa mení dvoma spôsobmi :

1, keď sa mení ústava pričom si štát zachováva svoje princípy – vtedy sa štát zlepšil

2, keď sa mení ústava pričom sa zmenili aj princípy štátu – vtedy už došlo k rozloženiu

Toto axiologiké smerovanie ústavných zmien je platné dodnes, len si zoberme čo svedčí o našej spoločnosti keď meníme ústavu na počkanie resp. zužujeme jej obsah bez nejakého dôvodu. Meniť ústavu podľa tohto zámeru by sme mohli len za predpokladu ak spoločnosť „vyrástla“ z obsahu ústavy na lepší stupeň.

V XII. Kapitole prichádza s teóriou že sloboda sama sa vo vzťahu k občanovi môže zrodiť skrz mravy, obyčaje, prijaté vzory a vhodné občianske zákony.

K okraju by som rád pripísal aj veľmi zaujímavý výrok cisára Alexandra Severusa ktorý uviedol, že v „našom storočí ( 2 st. nášho letopočtu) nemajú miesto nepriame zločiny velezrady“ táto formulácie je skôr zaujímavá vzhľadom k nám, občanom SR v 21. st., len si povedzme koľko zákonov by sme museli meniť keby sme boli taký osvietený ako cisár Alexander Severus.

K štátnym príjmom sa autor vyjadril výstižne, vraj sú to podiely ktoré občan dáva zo svojho majetku aby mal zabezpečené príjemné užívanie ostatnej časti. Veľmi mi to pripomína jednu anekdotu, kde dane v Aténach boli uhrádzané na základe slobodného presvedčenia, nakoľko sa prispievalo zo „svojho do svojho“ tí čo neplatili dane boli pokladaný za neuvedomelých idiotov.

Na záver len jedno zhrnutie k historikom, ktoré Montesque zvládol bravúrne, kde uviedol, že historici v demokracií zradzujú pravdu kvôli slobode samej, lebo táto sloboda vedie vždy k sváru a každý sa stáva otrokom predsudkov svojho straníctva, rovnako ako by bol otrokom despotu.

30.11.2019

Útle 50 stranové dielko, skôr esej ako kniha od profesora Alexandra Bröstla o reáliách jedného súdneho procesu ktorý do súčasnosti formuje spôsob nášho náhľadu na podstatu súdneho procesu, ľudské práva a česť. Oboznamovanie pána profesora s týmto historickým procesom je nie len čitateľsky zaujímavé ale aj veľmi podnetné.

Sokrates ako otec učenosti a skromnosti vlastného nič nevedenia nás učil to, čo sme žiaľ po toľkých stáročiach zabudli. A to, že ak chceme pomáhať druhým musíme poznať podstatu vecí aby sme nie len že neoklamali iných ale hlavne neoklamali sami seba. Preto by sme sa mali zaoberať, a to každodenne tým, čo pre človeka tým najväčším dobrom a to diskutovaním o cnostiach a iných veciach. Ich skúmaním sme schopný triezvo prehodnotiť naše miesto vo svete a byť schopný konať v zhode s tým ako by sme konať mali. Práve týmto premýšľaním sa podľa Sokrata majú formovať tí najschopnejší.

Nie som si istý či sa už v niektorej eseji o tom nezmienil, ale Periklova smútočná reč o demokracií obsahuje aj zaujímavé zmienky ktoré nám súčasníkom unikajú: „... podľa zákonov majú všetci rovnaké práva ak ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský významné ... sa ľudia uprednostňujú podľa toho v čom vynikajú podľa schopností“. Sme ako spoločnosť reálne schopný zabezpečiť aspoň jeden z týchto fundamentov demokracie ?

A čo alegória na politickú elitu : môže pastier ktorému zverili stádo hovoriť že je dobrým pastierom keď sa stádo zmenšilo a ovce sú choré a neduživé ?

A čo prísaha aténskeho ľudového sudcu, že nepovolí aby jeden človek zastával v jednom roku 2 úrady či jeden úrad zastával dve obdobia po sebe? Nie je práve toto ukážkou toho čo je to demokracia ?

Myslím že som už spomínal fakt, že Gréci pri svojej filozofií, vede a rozvinutej kultúre nepoznali význam slova právo, právo v normatívnom zmysle. Na jeho miesto posadili ideu spravodlivosti a dobra. Aj po určitej kritike viem pochopiť ich „antinormativizmus“, ktorý je v právnom povedomí dodnes a právnikom ako aj ľuďom robí problémy dodnes. Na druhej strane ale aj samotný prípad Sokrata dokumentuje prípad kedy sa je nutné podvoliť zákonom aj keď sú zjavne nespravodlivé. Sokrates hoci mohol utiecť pred prísnym rozsudkom, sa rozhodol niesť jeho účinky, aby tak neodporoval platnému zákonu.

30.11.2019

Štyri práce na témy Definícia suverenity, Problém suverenity ako problém právnej formy a rozhodnutia, Politická theologia a K protirevolučnej filozofií štátu, od nemeckého autora. Už prvá veta Definície suverenity nenechá nikoho na pochybách o čo sa autor snaží. Prvá veta jasne hovorí. „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“ Schmitt v diele razí svoju teóriu o absolútnej zvrchovanej a politickej moci, ktorá neskôr u autora viedla k podpore fašizmu. V samotnej práci autor ponúka na míle odlišný postoj k právu, kde zastáva akúsi absolútnu a posvätnú úctu k právu, no právo pokladá len za nevyhnutný prostriedok na presadenie suverenity, politiky a moci. Pri čítaní ma napadol taký postreh že podľa Schmitta je akiste povinnosť právnikov dohliadať na právny poriadok, na suverenitu a úctu k moci a právu či zákonnosti. Dnes skôr vidíme dekonštrukciu práva a snahu vziať si tehlu so stavby a potom sa čudujeme že sa nám po čase stavba rozpadá a ohrozuje nás.

V práci Politická theologie rozoberá právo z, pre mňa, veľmi zaujímavého pohľadu a to veľmi podobné paralely práva s náboženstvom. Myslí tým aj theologické ciele, ktoré sú v práve a v kresťanskej viere veľmi podobné a často zameniteľné hoci nie úplne totožné.

V dielku ďalej zaznieva rad argumentov podporujúcich autoritativizmus no sú z dnešného pohľadu faktickými nedostatkami. Napríklad kritika anarchizmu v jeho viere že ľudia sú dobrý a cnostný a že úrad sa môže kaziť. Na adresu konzervativizmu sa vyslovil že vedie k úplnej negácií prirodzeného rozumu, k absolútnej morálnej pasivite, a taktiež že sa predsa nemôže vývoj ľudstva nazývať stádom slepcom vedené slepcom s palicou pred sebou. A rovnako demokraciu častuje prívlastkom že supidita más je rovnako hlúpa a ješitná ako jej vodcovia a nakoniec liberálnu demokraciu ako obrovský debatný klub ktorý zbavuje zodpovednosti a povinnosti rozhodnúť.