adorjas komentáře u knih
Tento mesiac čítam v knihách samé bizarné rozhovory- viď táto kniha alebo kniha Nives, co to povídáš. A táto kniha bola tiež krásny bizarný rozhovor s narážkami o literárnom svete, ako to v ňom chodí, akí sú čitatelia, akí sú spisovatelia, a ako je to teda celkovo. Taká ironická kritika toho fachu. Bavilo a dám na doporučovanie svojich knižných známych a dám si ešte od Nothomb Strach a chvění.
Slušných 3,5* (zaokrúhlene na 4*)- nebolo to zlé, to vôbec. Ale asi som bola nejako poznačená Piknikom pri Hanging rock, a neustále som očakávala priebeh ako v ňom. Tu sme mali tému manipulácie- ale jeden komentár na Goodreads mi otvoril aj inú perspektívu, že možno osoba, ktorá manipulovala najviac ani nie je tou, ktorá sa na prýv pohľad tak môže zdať- ale viac o tom už nepíšem, nech niekomu nezničím prípadný budúci literárny zážitok.
Nemastné-neslané. Určite sú aj kvalitnejšie publikácie v rámci žánru, ale určite existujú aj menej kvalitné. Všeobecne mám asi problém s ľuďmi, čo strašne zdôrazňujú svoj titul, a tu to robí autor až tak, že krstné meno pre neho ani nie je dôležité, ale toho Dr. tam strčiť musí. Zároveň mi vadia očividné fotky z fotobanky, neuškodila by tomu nejaká vlastná autenticita. A moja najväčšia výtka je, že to písal proste muž- ten nikdy neprecíti, aké to je rodiť dieťa, a na svojej skúsenosti dvoch dcér nemôže demonštrovať vraj všeobecné pravdy. Takisto tam hodí lekárske výskumy, kde sa mu to hodí. A niekde sa len skryje za otrepané, všeobecné frázy bez vedeckého podkladu. Raz tak-raz onak.
Putovanie je literárny námet, ktorý nás večne inšpiruje. Či vo fantasy (Lotr), scifi (Solaris či Nadácia), a kopa ďalších kníh, Robinson, Gulliver, Kryštof Harant či Móric August Beňovský. A tu to bolo aj o putovaní, ale aj o mojom totálnom vystúpení z komfortnej zóny, pretože ja a westerny sme skončili pred desiatkami rokov pri Mayovi. A aká by to bola škoda, pretože vážení, toto je pre mňa kniha roka 2023. Tých takmer 900 strán som premýšľala, putovala, cítila, nenávidela, premýšľala len o tejto knihe a jej postavách. To, ako som knihou žila nech svedčí, že som do svojho každodenného slovníka zaradila slovné spojenia ako zjančila sa mi kobyla, alebo compaňeros a iné. Píšem útržkovito, ale mohla by som o psychológii postáv písať ešte veľa. O celkovom príbehu, námete a ďalších. FANTASTICKÉ!
Moja práve Nothomb ever, ale eee, nezaujala. Taká tá téma "zabitie otca" je večne známa, oidipovský komplex a pod., takže už niekoľko tisícročí táto tematika existuje, ale autorka ma nepresvedčila. Asi jej ešte dám šancu cez Vrahovu hygienu nech ju na večné veky neodpíšem...
Už som dávno taký bizarný rozhovor nepočula/nečítala. Mňa to bavilo- oddychové, ale predsa zo života.
Táto kniha v sebe ukrývala tak veľa... Metafora o ľuďoch, o ich zabúdaní, pamäti, ako jazyk formuje myslenie a naopak. K tomu zima, sneh, mráz a veľmi, ale naozaj veľmi pochmúrna atmosféra a nálada. Do toho príbeh v príbehu a také typické japonské zakončenie... Knihe veľa uškodilo, že bola prekladaná z angličtiny, a nie originál z japončiny. Ktovie, o koľko hlbšie by kniha potom vyznela. Koketovala som ešte s prečítaním českého prekladu, ktorý vyzerá, že bol preložený napriamo, ale nakoniec som dala len tú slovenskú. Dajte Ostrovu bez pamäti šancu, zaslúži si ju!
Príchodom zimy sa mi žiadalo niečo japonské. Emisar, antiutópia, japonská autorka žijúca v Nemecku, Klára Macuchová ako prekladateľka- no, neznie to skvelo? A splnila teda kniha očakávania? Máme tu príbeh starca, ktorý postupne mladne a jeho pravnuka, ktorý naopak chradne. Izolovaný ostrov, znečistené prostredie, vyľudnené Tokio. Bezútešnosť života, ktorý predsa dáva možnosť nádeje do budúcna. Avšak, neodpovedala som na otázku - očakávania naplnené na 3/4. Vraj sa isté významy slov stratili v preklade, vraj aj názov knihy dáva v origináli iný význam. Pre mňa bolo fascinujúce sledovať ako sa autorka hraje s jazykmi, japončina vs. západné jazyky. Ako sa strácali významy slov, keďže na izolovanom ostrove nemali využitie ani funkciu, a ako v tom rezonovala ľudská pamäť. Darmo, tie japonské romány sú vždy takou metaforou...
Japonskú literatúru ja môžem, a keďže minule mi nesadla kniha Kdyby ze světa zmizely kočky, tak som si dala svoju Bananu. Od nej som už čítala pred rokmi Úplněk a jiné povídky, a za mňa top (len škoda, že sa k tej knihe ťažko dostať). Čo sa týka knihy Dovidenia Cugumi, príbeh je o sesterniciach Márii a Cugumi, o spomienkach, jednom lete s L, láske, smrti, prchavosti času. Zo začiatku sa mi do nej začítavalo ťažšie (ktovie či to bolo prekladom, ako sa naň mnohí sťažujú), ale po tretine som sa do toho dostala a obdržala som svoj vytúžený japonský zážitok! Dajte si aj vy Bananu Jošimoto!
Ďalšie autobiografické dielo od Annie Ernaux vydané v češtine. Tentokrát o dvoch témach, a to Mladík- o jej milostnom vzťahu s mužom, ktorý by mohol byť jej synom, a Udalosť o jej skúsenosti s potratom v 60.rokoch.
Ernaux tieto dve skúsenosti popisuje vecne, stroho, bez pátosu. Ide až na dreň, čo sa týka úprimnosti. Nerobí okolky, je priam až chladná. Jej snaha je sprostredkovať túto skúsenosť pre čitateľa za každú cenu. Čítajte Ernaux, je to úplne iné čítanie!
Na SR vyšlo ako Vymeňte kvetom vodu. Máme tu postavu Violette Dušičkovej, ktorá pracuje ako správkyňa cintorína v malom mestečku a slúži ako katalyzátor na stretnutia, spovede, slzy aj smiech rôznych návštevníkov. A čo sa udeje, a aké traumy z minulosti vyplávajú na povrch, prezrádzať nebudem, nechám to na čitateľovi. V niečom mi to pripomínalo od Burbery S eleganciou ježka a jej Reneè, avšak do tejto knihy som sa začítala až k polovici (dôkaz, že niektoré knihy netreba odkladať po prvých kapitolách). Celkovo fajn, relaxové čítaníčko. Téma cintorínov a smrti mi sadla práve na dušičkové čítanie začiatkom novembra. Ale nebojte, nosnou myšlienkou smrť nie je, je to o láske!
Joj, opäť na štýl ako "Kocúr, ktorý zachraňoval knihy". Mala som chuť na japonské podivno, ale dostala som leda tak rádoby poučné vety na štýl Amélie z Montmartre (pričom tá posledná zmieňovaná ma bavila viac). Pre tých, ktorým tento štýl sedí odporúčam ešte Podivuhodný príbeh pošťáka, Mariane Leky, Vášen od Wintersen, Kodaňská píseň písní a pod.
Čo napísať k Annie? Roky sú u mňa na pomyselnom piedestáli. Zaujímavé, že po rokoch zverejnila aj tento text, ktorý je akýmsi fragmentom jej leta 1958. Možno každý máme svoje letá 1958, letá, ktoré z nás utvoria osoby, ktoré sa z nás stanú, ktoré nám predurčia smer, ktorým pôjdeme ďalej. Annie sa to stalo v 1958 a na krátkej stranáži sa zahráva s pamäťou, spomienkami a dievčaťom, ktorým bolo kedysi, a ktorou sa stala dnes. Písanie je to fragmentárne, občas som sa dokonca stratila v riadkoch, a opäť, ako je to v súčasnej franúzskej vlne módne tam dáva aj širší spoločenský záber- nálady, atmosféru, aké pesnišky sa hrali, čo sa dialo v politike.
Veľmi slušná žánrovka v rámci žánru. Pobaví na víkend, vyrelaxuje. Prostredie knižného priemyslu je veľmi vítané.
Od soboty som sa prehrýzala touto opachou, a keď píšem, že "opacha", nie je to žiadne preháňanie! Šiesta časť detektívnej série od Galbraith/Rowling má vo svojej fyzickej podobe vyše 1000 strán! (vyznávači fyzických kníh trénujte svoje bicepsy) .
Moje dojmy? Vo veľmi skratke- nebolo to zlé, ale predchádzajúce dve časti (Smrtiaca biela a Búrlivá krv) ma bavili viac.
Môj dojem vo väčšom rozsahu- v rámci žánrovky slušná detektívka (za mňa 3*), ale chémia medzi hlavnými postavami a celkovo zápletka okolo animovaného seriálu s presahom do online hry a sociálnych sietí ma nejako nechytila (a to som fakt verila v opak!). Dojem mi kazilo obrovské množstvo postáv, s rôznymi nickmi na sieťach, nedotiahnuté linky podozrivých a nových postáv, napríklad príchod kolegyne Midge, ktorú autorka sľubne a nádejne a s pompou naznačila v Búrlivej krvi, nakoniec v tejto časti vyprchala do šedej myšky, prepáčte za spoiler.
Knihu si môžete prečítať aj bez toho, aby ste sa lúskali predchádzajúcimi a za seba som veľmi pyšná, že som v rámci tipovačky bola veľmi blízko. Môj dojem nie je rozhodne negatívny, inak by som rozhodne knihu neprečítala za pár nocí (aj vrátane nočných môr), a totálne ma navnadila, vrhnúť sa na siedmu časť rovno v origináli, ktorú už čítam.
3,5* - slušné dielo, ktoré vyhralo Goncourta, aj keď mám trošku obavy, že či je až také skvelé. Na druhú stranu- človek, ktorý stratí niekoho takého blízkeho ako je strata druha či družky, sa v tejto knihe určite nájde. Ja sama by som si kládla rovnaké otázky ako autorka, a to konkrétne, čo by bolo keby. Pár týždňov po dočítaní knihy mám ale v hlave aj otázku, či už nestačilo v literatúre tej autofikcie alebo písanie na štýl Ernaux. No neviem.
Ja som si myslela, že po Anne sa už znovu nezamilujem a "ej ci by sťu"! Ja som opäť zamilovaná! Emily je temná, je oveľa pestrofarebnejšia ako Anna, nie je naivka, a rozhodne vie udrieť späť ak ju niekto postaví k stene! Krásna česká jesenná obálka je ako stvorená na cozy nights s kakaom v ruke zamuchlaná pod dekou. Odporúčam!
Slušné dielko- dôkaz, že aj malé mestečká niesli v sebe mnohoročnú históriu a drámy. Najviac ma zaujal obrazový materiál- t.j. dobové fotky.
Vydavateľstvo Prostor mi znovu učarovalo touto obálkou a už len kvôli nej som si knihu chcela prečítať. A zaujalo ma aj to, že kým Artforum knihu vydalo pod názvom Simon, tak v češtine ju objavíte ako Čtyři ženy a jeden pohřeb.
Pri čítaní prvej kapitoly som sa pomyselne chytala za hlavu, pretože som sa obávala, že to bude celé "magreal". Našťastie, sa to potom rozbehlo do reálnej podoby a kniha nám predostiera život štyroch žien, ktorým práve spomínaný Simon zamiešal karty. Nakoniec sa kúsok magrealu dostal aj do zvyšku knihy, ale pre mňa úplne v strebateľnej forme. A čítala by som ešte oveľa viac o Melanii i Vardanuš a o ďalších obyvateľoch malého arménskeho mestečka.
Veľmi vydarené, postavy farebné, zaujímavá psychológia. A len sa tak pýtam, čím to je, že Abgarjan ešte aj neveru zobrazí tak, až jej držíte palce? Za mňa teda slušných 3,5*.
Toto vôbec nebola kniha len do červenej knižnice. Malo to grády, aj napriek jej epištolárnej forme. Trošku Pygmalion, trošku Popoluška. V listoch vidieť pekne prechod Judy od jednoduchej, takmer nevzdelanej mladej ženy k vedomostiam a rozhľadu. Ku koncu Judy premýšľa nad fatalizmom, zaujali ma jej úvahy, čo by bolo keby ľudia vedeli dopredu svoju mieru života. Rozuzlenie, ale bolo veľmi očividné a tam sa Judy prejavila trošku prostoducho, no. Inak, zaujímavý je aj celkový život autorky.